15. Január 2000 pripadá na sobotu. Nahováram Milan Kostolníka a Luba Smišku aby sme išli niečo vyrobiť na Kric. Súhlasia a tak už ráno o desiatej stúpame snehovou pláňou pod Kric. Ide sa perfektne pretože pred nami sa tade prebíjalo LKT–čko a jeho široké pneumatiky nám spravili mimoriadne dobre upravené chodníky. Netrvá dlho a vystupujeme Šúchalou na Chrámový štít.
Všetko mám premyslené. Ide o zlanenie cesty „Len tak“. Máme tri 50m laná. Na jednom z nich sa budem spúšťať ja, vždy do spodného zlaňovacieho nitu pretože to tu poznám. Milan z Lubom pôjdu za mnou na dvoch 50–kach a budú si ich preťahovať. Po prvej dĺžke ktorá je zhruba 5m od vrchu treba prerobiť zlaňáky, pretože kvôli ostrému zalomeniu lana nie je možné z hĺbky stiahnuť lano cez nit. Vysvetľujem, upozorňujem a všetko je jasné.
Spúšťame sa o 50m nižšie do ďalšieho nitu. Odsadávam a dávam sa trochu bokom, pretože som v žľabe ktorý zbiera všetky smeti. O chvíľu ma dobehnú obidve laná na ktorých pôjdu Milan z Lubom. Vzápätí sa ku mne kĺže lano po ktorom som zlanil. Teraz mi ho odopli a pustili za mnou. Keď ho mám tak ho zapínam do nitu a keď Lubo zlaňuje ku mne, ja sa spúšťam o 50m nižšie. Vždy o jednu zlaňovaciu dĺžku pod nimi aby vedeli, ktorým smerom sú zlaňovacie nity. Odsadávam do nitu a čakám až k Lubovi zlaní aj Milan.
Keď sú obidvaja odsadnutý v bezpečí nitu, začíname vychutnávať najlepšie hrozienka celej akcie. Kážem aby mi moje lano pustili za mnou. Stalo sa. Som v pohode a mám pripravenú ďalšiu dĺžku na zlanovanie. Tí dvaja sú nado mnou a medzi nami 50m prázdnej steny. Idú stiahnuť lano ale nejde to. Lano sa kdesi hore zanovito drží , tak silno že ním nevládzu pohnúť ani dvaja chlapi. Takže hrozienko prvé. Hrozienko druhé sa vykľuje keď chcú vyžumarovať po lane a zistíme že žumar sa hompáľa na mojej sedačke a nemám im ho ako poslať. Hrozienko tretie sa objavuje vtedy, keď zistia že prúsiky ktoré vytiahli predsa len nezodpovedajú 80 – 90 kilovým chlapom a päťdesiatim metrom ktoré treba vyprúsikovať. Milan sa obetuje a začína pomaly vystupovať smerom na vrchol aby odstránil poruchu. Mizne nám z dohľadu a o chvíľu za ním miznú aj laná. Po chvíli zhrčia obidva dole a po nich prichádza aj Milan. Prináša zo sebou štvrté hrozienko. Pozabudli na to čo som im vravel o prvej 5m dĺžke a spustili sa hneď na jeden krát na dĺžku lana dole. Porucha odstránená, začínajú sťahovať laná a problém neexistuje.
Onedlho obidva laná pristávajú na mojej úrovni a po nich zostupuje Lubo. Ja zlaňujem ďalšiu dĺžku a tím uvoľňujem miesto Milanovi. Celý systém už funguje tak ako mal na začiatku. Tri dĺžky sme si vychutnali už bez ďalšieho hrozienka. Keď sme celú tú parádu preberali v pohode a v bezpečí pri pivku tak sme došli k názoru že: Keby ma boli Milan s Lubom počúvli a prvý zlaňák spravili tak ako mali, bolo by všetko dobré a fungoval by variant –OK. Spravili si však po svojom a nastúpil variant NOW OK. Tá vyvolala reťazec chýb, omylov a odhalila nedomyslenosť krokov, ako z ich strany, tak aj z mojej strany. Z mojej strany: Nedomyslené zhodenia môjho lana pred pretiahnutím lán. Tím sa prerušil kontakt medzi nami. Ja som uviazol v stene len z jedným lanom bez možnosti viac pokračovať,či hore alebo dole. Žumar mali mať Lubo s Milanom a nie ja. U mňa bol úplne zbytočný. Z ich strany: Zle založený prvý zlaňák. Nemali so sebou dosť dobré prúsiky. Prúsikovali po dvoch lanách (piate hrozienko), mali jedno dať na fix a po druhom prúsikovať. Riskovali tak nefunkčnosť prúsika. Čo dodať na záver? V každom prípade to bola paráda, je na čo spomínať a zase sme sa niečo naučili. Aspoň nezomrieme sprostí. Nakoniec v podstate o nič nešlo, veď aj cesta sa volá „LEN TAK“.
Števo Krč