Prometeus v Alpách

6.9.

2:30 hod. budíček. Na raňajky sú tri chody. O 4:00 hod. vyrážame. Je spln a mesiac nám pekne svieti na cestu. Zo sedla Eccles treba zlaniť dve dĺžky. Stretáva nás prvá nepríjemná udalosť. Mirovi padli rukavice, karimatka aj teleskopiské palice do ľadovcovej trhliny. Napriek nebezpečnosti terénu schádza po ne. Avšak nájde len jednu palicu a karimatku.
Čaká nás traverz 50 ľadovým svahom. Naväzujeme sa na lano, ale všetci traja ideme súčasne. Ľad je sklovitý a zle v ňom držia mačky aj čakany. Treba rýchlo naliezť do steny, lebo len čo sa slnko oprie do vrcholových častí, začne to tu byť ako na strelnici. Lenže slnko o chvíľu vyliezlo a už sa to začína. Trielime ako o život. No netrafili sme do správneho nástupového žľabu a musíme pretraverzovať pilier Derobe. Konečne sme dobre.
Je deväť hodín a my sme len na nástupe a čaká nás 16 dĺžok plus hrebeň na Mont Blanc. Tuším budeme v stene bivakovať. Miro sa prezúva do lezečiek a nám dáva do batohov všetky ťažké veci. Hneď prvá dĺžka mu trvá strašne dlho. Jedno miesto nevie preliezť a tak dáva batoh dolu. Hneď je to lepšie. Roman lezie za ním a ja žumarujem po lane. Sem – tam vidieť nejakú skobu a tak je smer jasný.
Miro natiahne ešte 6 dĺžok a potom ho striedam. Obúvam si lezečky a mením batoh. Prvá dĺžka ma dokonale prevetráva. Úzky komínik a s batohom sa tam neviem akosi vtesnať. Spadnúť a spadnúť. Nakoniec to s vypätím preliezam.
Nasledujú dve ľahšie dĺžky, jedna ťažšia a opäť ľahšia. skala je dobrá, s výbornými istiacimi možnosťami. Nechcem nič riskovať a tak často zakladám istenia. Slnko zašlo za hranu a citeľne sa ochladilo. Čaká ma previsnutá špára, v popise ohodnotená ako technické lezenie A1. Skúšam to voľne preliezť. Vykrúca ma tam kadejako, ale darí sa mi to preliezť voľne. Všetko by bolo v poriadku, len mi je zima v tesných lezečkách a na rukách mi zašlo za nechty. Šúcham si prsty a o chvíľu sa dostaví známa bolesť. tisne mi slzy do očí. Roman s Mirom žumarujú za mnou.
Prezúvame sa, lebo nás čaká jedna dĺžka v ľade. Roman preberá vedenie a mizne v traverze. Natiahne dve ťažké dĺžky, hlavne pod komínom to bola riadna bojovačka. Trvá to večnosť. S Mirom čakáme a mrzneme. Konečne povel, že môžem liezť. Po 10 metrovom traverze zbadám Romana, ktorý je zaskobovaný pod veľkou strechou. Snažím s rýchlo k nemu doliezť, ale nedarí sa mi. Stena je previsnutá a nestačím s dychom. Konečne som pri ňom.
Teraz treba rýchlo konať, o chvíľu je tma. Roman natiahne ešte jednu dĺžku komínom a definitívne sa stmieva. Hľadáme vhodnú policu, kde by sa dalo aspoň sedieť. o 10 metrov vyššie nájdeme takú šikmú 0.5×2 metre. Roman sa usalašuje a ja sa kompletne prezliekam. Prilepený na malej poličke sa vyzliekam do slipov, obliekam si suché veci a na to vlhké. Všetko, čo mám. Modlím sa, aby mi niečo nespadlo. Miro zatiaľ trpezlivo čaká. Vliezam do spacáku a zrazu je na poličke tesno. Previnilo sa otočím k Mirovi. „Asi sa sem už nevojdeš“. Preklial nás aspoň stokrát a poslal do pekla. Našťastie o pár metrov vyššie našiel malú poličku. No znovu počuť nadávky. „Spadli mi rukavice“. No to je malér. Posielam mu hore svoje náhradné pletené prstačky. Snažím sa nemyslieť na zimu a nehýbať sa. Lenže telo po chvíli stŕpne a musím si nájsť inú polohu. Drví ma zima. Malíček na pravej nohe mám už úplne znecitlivený. Snažím sa s ním hýbať.
Roman je na tom podobne. Len Miro je akosi ticho. Asi mu je dobre.

7.9.
V spacákoch ostávame, pokiaľ nevyjde slnko. Roman začína liezť. Vylezie jednu dĺžku a my žumarujeme za ním. „Jano, nechceš ísť dopredu? necítim si prsty.“ Moc sa mi nechce, ale čo mám robiť. Ešte jeden a pol dĺžky obtiažnosti V-. Som celý skrehnutý a leziem vo wibramoch a v rukaviciach. Na pokraji pádu. Plne sa sústredím na lezenie.
Konečne vrchol piliera. Lenže výstup sa pre nás nekončí. Zlaňujeme jednu dĺžku. Tu obúvame mačky a lezieme každý na sólo skalno-ľadovým terénom na Mont Blanc de Courmayer /4751m/. Odtiaľ začína hrebeň na Mont Blanc. Doliezam na vrchol, prehupnem sa cez hrebeň, ale v momente som naspäť.
„Čo je?“ pýtajú sa ma. „Choď a uvidíš.“
Na hrebeni nás čaká peklo. Asi to, do ktorého nás posielal Miro. Lenže má smolu. Dostal sa tam spolu s nami. Na hrebeni zúri silná víchrica a znemožňuje akýkoľvek pohyb.
Prejdeme cez hrebeň a líhame si na svah. Čakáme. Ale ostať tu nemôžeme, a tak vyrážame. Po dvoch krokoch si opäť líhame. „to sa nedá prejsť“, kričím do vetra. „Nevidím ani na krok.“ Vietor nám šibe do očí drobné úlomky ľadu a znemožňuje nám otvoriť oči. Dávame si okuliare. Miro má zase smolu. Rozsypala sa mu v batohu káva a rovno na okuliare. Nie sme schopný ich očistiť a musí to skúsiť bez nich.
Traverzujeme 40 ľadovým svahom dosť nízko pod hrebeňom, aby nás neodfúklo na druhú stranu. Je to utrpenie. 10 krokov – na zem a vydýchať. A tak dookola. Mirovi sa zrazu šmykne a ocitá sa o 5 metrov nižšie. Ešte, že zabrzdil, inak by poletel niekam dolu na ľadovec. odopla sa mu pritom mačka a snaží sa ju upevniť, ale omŕzajú mu prsty. Chvíľu sa morduje, potom rezignuje a líha si na zem. Roman mu ide pomôcť. Pripína mu mačky a dáva mu svoje rukavice.
O chvíľu pokračujeme. 10 krokov – na zem, 10 krokov – na zem. Hrebeň ako keby nemal konca kraja.
Ale vrchol je už blízko, ešte posledný výšvih a sme na vrchole Mont Blancu /4807m/. Žiaden dobrý pocit sa nedostavil, len preč z tohto pekla. Roman vyťahuje fotoaparát a fotí nás aj okolie. Potom cvaknem dvakrát aj ja Romana a mažeme dolu do bivakovacej chatky Vallot /4362m/, kde sme dorazili zhruba po pol hodine.
Ďalšiu pol hodinu sme hľadali vchod do chaty, ktorý bol niekoľko desiatok metrov bokom. Do chaty sa liezlo tunelom zo spodu. V chatke je neútulne, chladno, smrad a bordel. Oddychujú tu už štyria horolezci. Ako sa dozvedáme japonec a traja holanďania. Boli normálkou na Mont Blancu. Normálkou a takí zničení ! Sme „trošku premrznutí“ a preto si dávame agapurin. Miro si hneď líha a ja s Romanom varíme polievku. Potom si aj my líhame. Na pár hodín zaspávame.
Prichádza ďalšia skupina horolezcov – francúzi. Sú perfektne vystrojení, ale aj tak ich drví zima. Líhajú si na zvyšné postele. V noci sa doplazia dvaja taliani. Postele sú plné a tak sa ukladajú na zem. Jeden z nich má snežnú slepotu, omrznuté uši a nos. Povedal by som, že je na umretie. Zvracia. Ani jedného zo západniarov ani nehne, tak sa obetujeme my. Dávame im karimatky, deky a agapurin. Viac im nemáme čo dať. Aj tak sú nám vďační.

8.9.

Na ránom sa do chatky dovalí hádam zo 40 ľudí a všetci chcú ísť normálkou na Mont Blanc. Takú inváziu „tiežhorolezcov“ som zažil pred rokom na Elbruse na Kaukaze … Je medzi nimi aj jeden horský vodca a ten volá vysielačkou pre talianov vrtuľník. Čaká sa hodnú chvíľu a vrtuľník nikde. Ponúkame sa talianom, že im pomôžeme dostať sa dolu. Odmietajú s tým, že počkajú na vrtuľník.
Horský vodca si nás neveriacky premeriava očami a nechápe, že sme v takej dobrej pohode. To ešte netuší, že sme v horách už šiesty deň a máme za sebou Freney. Dlhšie už čakať nemôžeme a preto vyrážame na zostup. Čaká nás 3300m výškového prevýšenia do Chamonix a večer by sme chceli byť dolu.
Zostup nemal konca-kraja, nohy si vytrpeli svoje, ale okolo piatej sme boli v Chamonix. Doky ide od radosti z kože vyskočiť. „Vy barani, už som sa o vás bál. Keby ste dnes neboli prišli, zajtra idem na horskú službu.“ „Neblázni, kto by to zaplatil“ smejeme sa. Teraz nám je do smiechu, ale hore nám všetko jedno nebolo.
Ale dokázali sme, že sme schopní vyliezť aj náročné steny. Freney nás dokonale preveril po každej stránke. Problémy sa síce vyskytli, ale boli sme ich schopní vyriešiť.

9. – 10.9.

Posledný deň venujeme oddychu a nákupom. Nemáme síce veľa peňazí, ale každý chce aspoň niečo kúpiť. Odchádzame zo Chamonix a naberáme smer Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Rakúsko, NSR so zastávkou v Mníchove do Teplíc nad Metují, kde sa práve začína festival horolezeckých filmov. Ako fajn.

Ján Lörinczi
(inžinier)