Prometeus v Alpách

Rozhodol som sa oživiť starý, rozsiahly článok z r.1990 od ‘Inžiniera’ – Jana Lorincziho, z nášho prvého partizánskeho výjazdu do Álp kedy sa nám podarili vyliezť krásne veci. Diretka na Freney bola dokonca v tom roku ocenená Jamesom ako najťažší československý alpský výstup roka. Podarilo sa to ale slovákovi (meno nepamätám) asi dva týždne pred nami. Boli sme v tom že lezieme prvovýstup…
Článok bol zverejnený v Hlase baníka, lokálnych novinách. Článok som doplnil o ilustračné fotky a video.

Roman – admin

Cesta do Chamonix

24.8.
Pred nami leží hora materiálu a dilema, ako to všetko popratať do auta. Niečo do kufra, niečo pod sedadlá a zbytok na strechu. Po troch hodinách trápenia je auto plne naložené. Ešte nutná kontrola, či nič nechýba a môžeme vyraziť. Smer francúzske alpy – Chamonix.

Horolezecký klub Prometeus vznikol len na jar tohto roku, ale napriek tomu už zaznamenal rad pekných úspechov, či už na skalkách v Taliansku, vo Vysokých Tatrách alebo na skalolezeckých pretekoch. Nastúpený trend sme sa chystali overiť v stredných veľhorách ľadovcového charakteru v Alpách. Mali sme v pláne uskutočniť výstupy na niektoré alpské vrcholy, vrátane Mont Blancu.

25.8.
Do Domažlíc prichádzame ráno o 6,00 hod. Tankujeme plnú nádrž plus 3 kanistre benzínu. Na hraniciach bez problémov a tak adiós Česko-slovensko. V Západnom Nemecku sú cesty vynikajúce a cesta ubieha rýchlo. Na hraniciach s Francúzskom nevidíme žiadneho colníka, preto pokračujeme bez prestávky. V Mulhouse nastáva problém. Ísť diaľnicou alebo vedľajšou cestou. „Poďme diaľnicou, budeme mať menšiu spotrebu“. Spotrebu máme síce menšiu, ale sme aj ľahší o 75 frankov… do Chamonix nechceme prísť v noci, preto sa kúsok za Poligny ukladáme k spánku.

26.8.
Ráno opäť vyrážame. Motáme sa po kopcoch a priesmykoch a prvýkrát blúdime. Značenie ciest je biedne a nechtiac to napálime do Švajčiarska. nakoniec sa to ukázala byť skratka. Okolo obeda prichádzame do Chamonix. Zisťujeme možnosti ubytovania v kempingoch, ale moc nám to nevonia. Ubytovávame sa teda v starej drevenej búde bez okien. Lepšie ako nič a hlavne je to zadarmo. Stretávame horolezcov z Čiech a pýtame sa ich na počasie. „Zatiaľ špatne a od stredy by sa malo vylepšovať.“ Fajn, aspoň budeme mať čas zoznámiť sa s okolím a vybrať si nejakú cestu.

Náš doktor - Jano Keher alias Doki
Petit Dru (foto z 2004)
1990
2006

V roku 2005 sa Bonattiho pilier zrútil…

Roman a Jano

Bonatiho pilier na Petit Dru

27.8.
Počasie je nádherné. radíme sa s Čechmi. „Predpoveď im vždy stopercentne vychádza, hore bude určite zle.“ Ale nám sa vidí dobré a preto rýchlo balíme. Vyberáme si Petit Dru, 3733 m vysokú skalnú vežu. Polezieme Bonattiho Pilierom obt. VIc A0, ktorý meria 600m a zdolal ho sólovýstupom Walter Bonatti, jedna z legiend alpského horolezectva v dňoch 17-22.8.1956. Dnes je celý výstup, vylezený voľne a jeho najťažšie miesto je ohodnotené ako VIIa. Ale to sa dá obliezť zľava technickým lezením /A0/. Kráčame s plnými batohmi na Montevers /1914m/. Ide tam síce zubačka, ale na tú nemáme peniaze. Po dvoch hodinách prichádzame na Montevers, kde chvíľu oddychujeme a prezúvame sa do wibrám a mačiek. Tu sa začína ľadovec Mer de Glace. Prechod cez ľadovec prebieha bez problémov, aj keď nám trošku lepí, že sa prepadneme do trhliny. Na druhej strane ľadovca odkladáme wibramy, mačky a čakany pod veľký kameň. Odteraz ich nebudeme potrebovať. Ako zistíme neskôr, bol to veľký omyl. O 18,00 hod. prichádzame na chatu de la charpoua /2841/, kde kúsok za ňou zabivakujeme. Za 7 a pol hodiny sme prekonali výškový rozdiel 1806m.

28.8.
Ráno sa nám stáva nepríjemná udalosť. Po uvarení raňajok Miro odkrúca varič od bomby. Lenže spodná časť variča ostáva nakrútená na bombe a plyn uniká do povetria. Miro s Romanom sa snažia rýchlo odkrútiť spodnú časť, ale podchladený plyn im nemilosrdne páli prsty. Nakoniec sa im to po tuhom boji podarilo. Obidvaja ujúkajú od bolesti a tak im ordinujem agapurin proti omrzlinám. Po pol hodine sú schopní ako takej manipulácie s prstami a preto rýchlo balíme a šlapeme ďalej. Po chvíli prichádzame (fuj, opäť) na ľadovec. Pozeráme do mapy – je to ľadovec Charpoua. Čo teraz? Wibramy a mačky máme o 800m nižšie. „Ideme ďalej“ zavelí Miro, a tak sa prebíjame ľadovcom v teniskách! No po pol hodine kaskadérskych kúskoch je to už hazard. „Jano, ideš po wibramy?“ pýta sa Roman. Krútim hlavou. „ A ty Miro?“ „Ja by som to riskol aj v teniskách.“ Roman sa už nemá koho spýtať a preto maže dole a po 4 hodinách je opäť pri nás. „Mám u vás po 5 pív v Nárdonom…“, lapá po dychu. Prezúvame sa a prechádzame cez ľadovec pod Flammers du Pierres. Ním ide dvojkový výstup na hrebeň, kde sú porobené bivakovacie plošiny. Vyberáme si najlepšie, lebo za nami vystupuje ešte 6 ľudí. Ich cieľ je taký istý ako náš, z čoho veľkú radosť nemáme. Po uvarení večere si hneď líhame.

Le Refuge de la Charpoua, nad ňou sme bivakovali po ceste pod nástup... Vtedy to vyzeralo trochu zimnejšie. zdroj: www.ledauphine.com
Posledné miesto kam sme sa dostali v teniskách…
Pred bivakom pod Dru, ráno do cesty. (btw 0,5m za nami cca 200m stena)
Jano v bivaku, pred lezením.

29.8.
Prebúdzame sa o 4,30 hod. na veľkú zimu. Dávame na seba všetko, čo máme. Nepotrebné veci a spacáky nechávame v bivaku a za svitania vyrážame. Pod nástup do steny je potrebné zlaniť 5 dĺžok. Po hodine zlaňovania sme pod nástupom. Dve dvojky, angličania a nemci sú už nalezené v pilieri. Španieli idú za nami. Triedime materiál a Miro začína liezť prvé dĺžky. Hneď v tretej dĺžke treba zabojovať. Kút obtiažnosti VIa. Miro ho bravúrne prelezie. Mne s Romanom to s batohmi trvá podstatne dlhšie. Púšťame pred seba Španielov, ktorí sú predsa len rýchlejší. Nasleduje niekoľko ľahších dĺžok, ktoré Miro bez problémov prelieza.
Vedenie preberá Roman. Čaká ho niekoľko veľmi ťažkých dĺžok. V popise cesty čítame: VIb, VIc, V+, VIa, VIc. Špárka, stienky, previs, opäť špárka a tak ďalej. Ale Roman je v dobrej forme a preto postupujeme bez problémov. 14. dĺžka je kľúčová.
Kút obtiažnosti VIIa. preberám vedenie, ale rozhodujem sa kľúčové miesto obísť zľava jemnou špárou, kde sú natlčené skoby /A0/. Pomocou skôb a sériou povelov povoľ, drž, sa súkam hore. Po chvíli som na konci dĺžky a lapám po dychu. Roman s Mirom žumarujú po lane. Je už dosť hodín a tak preraďujem na vyššiu rýchlosť a mastím si to systémom špárok hore. Lezenie je stredne ťažké a hlavne krajšie ako to vysiľujúce žumarovanie po lane.
O 19.00 hod. doliezam poslednú dĺžku na vrchol. Podávame si ruky a fotíme. Ešte jedna ušetrená cigareta a potom zostup. Na zostup sú pripravené zlaňovacie laná a po nich sa púšťame dolu do priepasti. Zlaňáky sú nepríjemné a povedal by som, že aj nebezpečné. Miestami, keď ostanem visieť medzi dvoma vežami, behá mi mráz po chrbte. Ale všetko dobre dopadne a skoro za tmy prichádzame do bivaku. Vyšlo to na chlp presne.

Jano niekde v polovici steny na štande
Parádne lezenie po pevnej žule. VIc
Roman - parádne lezenie po pevnej žule. VIc
Jano so svojimi "obľúbenými" žumarmi
Miro sa pripravuje na zlaňák pri zostupe

30.8.
Ráno si balíme a o 9,30 hod. vyrážame. Za hodinu sme na ľadovci Charpoua, ktorý doslova preletíme. Schádzame okolo chatky de la Charpoua stále nižšie a nižšie. Prvý oddych dávame až pri ľadovci Mer de Glace. Prechod ľadovcom bezproblémový a tak ďalší oddych je až na Montenverse. Do Chamonix prichádzame okolo 15,00 hod. Dokyho nikde, asi sa niekde fláka. Rabujeme potraviny. 1.kolo – pol hodiny oddych – 2. kolo – opäť oddych. konečne prichádza Doky. Srdečne sa zvítame s Dokym a rozprávame si zážitky. „Chlapi, podarilo sa mi zletieť na padáku z vrcholu Bréventu /2525m/. Bolo to úžasné.“ Chválime ho, ale pre nás je teraz dôležitejší žalúdok. Takže Doky varí 3.kolo a puding. „Teraz sme už ako tak plní.“ „Mali by sme sa ísť osprchovať“ navrhuje Doky. „Chodievam každý deň do jedného kempu a nikto si ma nevšíma“. Zbalíme hygienické potreby a čisté prádlo a ideme. Vbiehame do kempu, nejaký chlapík vybieha z recepcie a my mastíme z kempu s dlhým nosom. Asi sme boli moc nápadní. Pokus zlyhal a Doky je v paľbe nadávok. Namierime si to k potoku, ktorý vyviera z pod ľadovca. Voda nie je studená, ale teplá vyzerá inak…

31.8.
Prší. ako dobre. Lehníme až do obeda. Poobede sa rozhodujeme ísť do Talianska na druhú stranu Mont Blancu, do Courmayeru. Rozdelíme sa do dvojíc a stopujeme. Po dvoch hodinách stopovania rezignujeme a so m ňou aj Miro s Romanom. Po chvíli doletí aj Doky. Vydali sme sa teda na prehliadku Chamonix.

1.9.
Po raňajkách odchádzame opäť skúsiť šťastie do Talianska. Tentoraz sa nám darí a všetci sa stretávame v Courmayeru. Dve hodiny obzeráme mestečko a obchody. Potom nás to prestane baviť a preto ideme späť do Chamonix. Večer sa zoznamujeme s Robertom z USA a s Georgom z Austrálie. Ponúkame ich domácou slivovicou /ročník 1988/. Hodinu strávime v družnom , ručno-nožnom, rozhovore. Na druhý deď nás pozývajú na pivo do nejakej reštaurácie. Aké šťastie. Už ani nevieme ako pivo vyzerá.

2.9.
Aj ďalší deď strávime v Chamonix prípravou na večer. V potoku, ktorý sme nazvali „slovenské štátne kúpele“, trávime dobrú hodinu. Prichádza večer a my čakáme na našich „priateľov“. 18 hodín, 19 hodín – otvárame slivovicu – 20 hodín, 21 hodín – prechádzame sa nočným Chamonix….

Freney: http://youtu.be/EcLlwAxedmo

Nič lepšieho po lezení ako aktívny oddych v našom luxusnom ubytovaní…

3.9.
Zisťujeme počasie. Nevyzerá to bohvieako. Roman s Dokym teda plánujú výstup na Mont Blanc normálkou.
Ja s Mirom veríme, že sa počasie vylepší a preto plánujeme tiež Mont Blanc, ale z talianskej strany centrálnym pilierom Freney. Lenže Mont Blanc normálkou sa nekoná, lebo máme len jeden varič, takže Roman sa pridáva k nám. Doky sa trochu hnevá, ale čo sa dá robiť. Centrálny pilier Freney je jedna z najodľahlejších a najnebezpečnejších stien.

V roku 1961 sa ako ho pokúšalo preliezť taliansko-francúzske družstvo. 10.júla nastúpili na pilier a liezlo v ústrety jednej z najväčších horolezeckých tragédií v Alpách. Zlé počasie, vietor, ktorý sa zmenil v uragán, znemožnil siedmim mužom dostať sa na vrchol. Po piatich veľmi ťažkých dňoch zostúpili, bivakovali v Pueterejskom sedle a na druhý deň postupne štyria z nich zomreli v búrke na vyčerpanie. O mesiac neskôr vyliezlo prvovýstup centrálnym pilierom anglicko-poľsko-taliansko-francúzske družstvo.

Vyberáme si Direttissimu Jori Bardill – VIc. A2, najťažšiu cestu na pilieri, ktorú v dňoch 10.-12.8.1982 vyliezli miestni špecialisti M.Piola, A.Steiner a J.Bardill. Cieľ je to odvážny, ale my máme všetko dobre premyslené a veríme si. Dôležité je, aby vydržalo počasie, lebo návrat zo steny by bol asi veľmi problematický. Najnepríjemnejšie na celom výstupe bude, že všetky veci budeme niesť so sebou, lebo chceme ísť aj na vrchol Mont Blancu a z neho zostúpiť do Chamonix. Poobede vyrážame plne naložení. Ideme opäť na „stopa“ a po hodine sa všetci stretávame v Courmayeri. „Pôjdeme pokiaľ nás nechytí tma“, tak znie bojový plán na dnešok. Dostávame sa až na La Visaille /1663m/.

4.9.
Skoro ráno vyrážame a za dve hodiny sme na chate Monzinho /2580m/. U chatára zisťujeme počasie . „Zajtra má byť špatne a potom by sa to malo vylepšovať“, vysvetľuje sympatický talian. Definitívne rozhodnuté. Ideme ďalej. Dostávame sa na ľadovec Breuillat, ktorým sa po ôsmich hodinách dostaneme do bivakovacej chatky Grippa /3850m/. je to plechová búda, v ktorej je deväť postelí a tak sa rozhodujeme, že deň špatného počasia prečkáme tu.

5.9.
Všetko je v hmle a preto ostávame ležať. Robíme si zásoby v žalúdku, lebo v stene veľa času na jedenie nebude. Okolo obeda sa s Romanom obliekame a ideme sa pozrieť pod Freney. Za hodinu doliezame do sedla Eccles /4021m/, z ktorého vidieť tri piliere Freney. Nás zaujíma len centrálny. vštepujeme si do hlavy nástup a vraciame sa. Freney: http://youtu.be/EcLlwAxedmo

Bivak Eccles, pôvodne tam boli dve búdy nad sebou.
Centrálny pilier Freney s označeným bivakom kde sme čakali ráno...
Candelle (svietnik). Strecha sa obliezala komínom vľavo, pod ňou 7a+
Posledné ťažké metre v komíne pred bivakom.

6.9.

2:30 hod. budíček. Na raňajky sú tri chody. O 4:00 hod. vyrážame. Je spln a mesiac nám pekne svieti na cestu. Zo sedla Eccles treba zlaniť dve dĺžky. Stretáva nás prvá nepríjemná udalosť. Mirovi padli rukavice, karimatka aj teleskopiské palice do ľadovcovej trhliny. Napriek nebezpečnosti terénu schádza po ne. Avšak nájde len jednu palicu a karimatku.
Čaká nás traverz 50 ľadovým svahom. Naväzujeme sa na lano, ale všetci traja ideme súčasne. Ľad je sklovitý a zle v ňom držia mačky aj čakany. Treba rýchlo naliezť do steny, lebo len čo sa slnko oprie do vrcholových častí, začne to tu byť ako na strelnici. Lenže slnko o chvíľu vyliezlo a už sa to začína. Trielime ako o život. No netrafili sme do správneho nástupového žľabu a musíme pretraverzovať pilier Derobe. Konečne sme dobre.
Je deväť hodín a my sme len na nástupe a čaká nás 16 dĺžok plus hrebeň na Mont Blanc. Tuším budeme v stene bivakovať. Miro sa prezúva do lezečiek a nám dáva do batohov všetky ťažké veci. Hneď prvá dĺžka mu trvá strašne dlho. Jedno miesto nevie preliezť a tak dáva batoh dolu. Hneď je to lepšie. Roman lezie za ním a ja žumarujem po lane. Sem – tam vidieť nejakú skobu a tak je smer jasný.
Miro natiahne ešte 6 dĺžok a potom ho striedam. Obúvam si lezečky a mením batoh. Prvá dĺžka ma dokonale prevetráva. Úzky komínik a s batohom sa tam neviem akosi vtesnať. Spadnúť a spadnúť. Nakoniec to s vypätím preliezam.
Nasledujú dve ľahšie dĺžky, jedna ťažšia a opäť ľahšia. skala je dobrá, s výbornými istiacimi možnosťami. Nechcem nič riskovať a tak často zakladám istenia. Slnko zašlo za hranu a citeľne sa ochladilo. Čaká ma previsnutá špára, v popise ohodnotená ako technické lezenie A1. Skúšam to voľne preliezť. Vykrúca ma tam kadejako, ale darí sa mi to preliezť voľne. Všetko by bolo v poriadku, len mi je zima v tesných lezečkách a na rukách mi zašlo za nechty. Šúcham si prsty a o chvíľu sa dostaví známa bolesť. tisne mi slzy do očí. Roman s Mirom žumarujú za mnou.
Prezúvame sa, lebo nás čaká jedna dĺžka v ľade. Roman preberá vedenie a mizne v traverze. Natiahne dve ťažké dĺžky, hlavne pod komínom to bola riadna bojovačka. Trvá to večnosť. S Mirom čakáme a mrzneme. Konečne povel, že môžem liezť. Po 10 metrovom traverze zbadám Romana, ktorý je zaskobovaný pod veľkou strechou. Snažím s rýchlo k nemu doliezť, ale nedarí sa mi. Stena je previsnutá a nestačím s dychom. Konečne som pri ňom.
Teraz treba rýchlo konať, o chvíľu je tma. Roman natiahne ešte jednu dĺžku komínom a definitívne sa stmieva. Hľadáme vhodnú policu, kde by sa dalo aspoň sedieť. o 10 metrov vyššie nájdeme takú šikmú 0.5×2 metre. Roman sa usalašuje a ja sa kompletne prezliekam. Prilepený na malej poličke sa vyzliekam do slipov, obliekam si suché veci a na to vlhké. Všetko, čo mám. Modlím sa, aby mi niečo nespadlo. Miro zatiaľ trpezlivo čaká. Vliezam do spacáku a zrazu je na poličke tesno. Previnilo sa otočím k Mirovi. „Asi sa sem už nevojdeš“. Preklial nás aspoň stokrát a poslal do pekla. Našťastie o pár metrov vyššie našiel malú poličku. No znovu počuť nadávky. „Spadli mi rukavice“. No to je malér. Posielam mu hore svoje náhradné pletené prstačky. Snažím sa nemyslieť na zimu a nehýbať sa. Lenže telo po chvíli stŕpne a musím si nájsť inú polohu. Drví ma zima. Malíček na pravej nohe mám už úplne znecitlivený. Snažím sa s ním hýbať.
Roman je na tom podobne. Len Miro je akosi ticho. Asi mu je dobre.

7.9.
V spacákoch ostávame, pokiaľ nevyjde slnko. Roman začína liezť. Vylezie jednu dĺžku a my žumarujeme za ním. „Jano, nechceš ísť dopredu? necítim si prsty.“ Moc sa mi nechce, ale čo mám robiť. Ešte jeden a pol dĺžky obtiažnosti V-. Som celý skrehnutý a leziem vo wibramoch a v rukaviciach. Na pokraji pádu. Plne sa sústredím na lezenie.
Konečne vrchol piliera. Lenže výstup sa pre nás nekončí. Zlaňujeme jednu dĺžku. Tu obúvame mačky a lezieme každý na sólo skalno-ľadovým terénom na Mont Blanc de Courmayer /4751m/. Odtiaľ začína hrebeň na Mont Blanc. Doliezam na vrchol, prehupnem sa cez hrebeň, ale v momente som naspäť.
„Čo je?“ pýtajú sa ma. „Choď a uvidíš.“
Na hrebeni nás čaká peklo. Asi to, do ktorého nás posielal Miro. Lenže má smolu. Dostal sa tam spolu s nami. Na hrebeni zúri silná víchrica a znemožňuje akýkoľvek pohyb.
Prejdeme cez hrebeň a líhame si na svah. Čakáme. Ale ostať tu nemôžeme, a tak vyrážame. Po dvoch krokoch si opäť líhame. „to sa nedá prejsť“, kričím do vetra. „Nevidím ani na krok.“ Vietor nám šibe do očí drobné úlomky ľadu a znemožňuje nám otvoriť oči. Dávame si okuliare. Miro má zase smolu. Rozsypala sa mu v batohu káva a rovno na okuliare. Nie sme schopný ich očistiť a musí to skúsiť bez nich.
Traverzujeme 40 ľadovým svahom dosť nízko pod hrebeňom, aby nás neodfúklo na druhú stranu. Je to utrpenie. 10 krokov – na zem a vydýchať. A tak dookola. Mirovi sa zrazu šmykne a ocitá sa o 5 metrov nižšie. Ešte, že zabrzdil, inak by poletel niekam dolu na ľadovec. odopla sa mu pritom mačka a snaží sa ju upevniť, ale omŕzajú mu prsty. Chvíľu sa morduje, potom rezignuje a líha si na zem. Roman mu ide pomôcť. Pripína mu mačky a dáva mu svoje rukavice.
O chvíľu pokračujeme. 10 krokov – na zem, 10 krokov – na zem. Hrebeň ako keby nemal konca kraja.
Ale vrchol je už blízko, ešte posledný výšvih a sme na vrchole Mont Blancu /4807m/. Žiaden dobrý pocit sa nedostavil, len preč z tohto pekla. Roman vyťahuje fotoaparát a fotí nás aj okolie. Potom cvaknem dvakrát aj ja Romana a mažeme dolu do bivakovacej chatky Vallot /4362m/, kde sme dorazili zhruba po pol hodine.
Ďalšiu pol hodinu sme hľadali vchod do chaty, ktorý bol niekoľko desiatok metrov bokom. Do chaty sa liezlo tunelom zo spodu. V chatke je neútulne, chladno, smrad a bordel. Oddychujú tu už štyria horolezci. Ako sa dozvedáme japonec a traja holanďania. Boli normálkou na Mont Blancu. Normálkou a takí zničení ! Sme „trošku premrznutí“ a preto si dávame agapurin. Miro si hneď líha a ja s Romanom varíme polievku. Potom si aj my líhame. Na pár hodín zaspávame.
Prichádza ďalšia skupina horolezcov – francúzi. Sú perfektne vystrojení, ale aj tak ich drví zima. Líhajú si na zvyšné postele. V noci sa doplazia dvaja taliani. Postele sú plné a tak sa ukladajú na zem. Jeden z nich má snežnú slepotu, omrznuté uši a nos. Povedal by som, že je na umretie. Zvracia. Ani jedného zo západniarov ani nehne, tak sa obetujeme my. Dávame im karimatky, deky a agapurin. Viac im nemáme čo dať. Aj tak sú nám vďační.

8.9.

Na ránom sa do chatky dovalí hádam zo 40 ľudí a všetci chcú ísť normálkou na Mont Blanc. Takú inváziu „tiežhorolezcov“ som zažil pred rokom na Elbruse na Kaukaze … Je medzi nimi aj jeden horský vodca a ten volá vysielačkou pre talianov vrtuľník. Čaká sa hodnú chvíľu a vrtuľník nikde. Ponúkame sa talianom, že im pomôžeme dostať sa dolu. Odmietajú s tým, že počkajú na vrtuľník.
Horský vodca si nás neveriacky premeriava očami a nechápe, že sme v takej dobrej pohode. To ešte netuší, že sme v horách už šiesty deň a máme za sebou Freney. Dlhšie už čakať nemôžeme a preto vyrážame na zostup. Čaká nás 3300m výškového prevýšenia do Chamonix a večer by sme chceli byť dolu.
Zostup nemal konca-kraja, nohy si vytrpeli svoje, ale okolo piatej sme boli v Chamonix. Doky ide od radosti z kože vyskočiť. „Vy barani, už som sa o vás bál. Keby ste dnes neboli prišli, zajtra idem na horskú službu.“ „Neblázni, kto by to zaplatil“ smejeme sa. Teraz nám je do smiechu, ale hore nám všetko jedno nebolo.
Ale dokázali sme, že sme schopní vyliezť aj náročné steny. Freney nás dokonale preveril po každej stránke. Problémy sa síce vyskytli, ale boli sme ich schopní vyriešiť.

9. – 10.9.

Posledný deň venujeme oddychu a nákupom. Nemáme síce veľa peňazí, ale každý chce aspoň niečo kúpiť. Odchádzame zo Chamonix a naberáme smer Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Rakúsko, NSR so zastávkou v Mníchove do Teplíc nad Metují, kde sa práve začína festival horolezeckých filmov. Ako fajn.

Ján Lörinczi
(inžinier)

Zaujímavosti

Pekné ilustračné video z lezenia na Freney:

V roku 1990 sme kráčali niekoľko desiatok metrov nad súčasnou úrovňou ľadovca. V oblasti Montenvers v tom čase končil ľadovec Meer de Glace, teraz tam prakticky žiadny ľadovec nieje.

Pre porovnanie, súčasný stav ľadovca (2022) a naznačená výška ľadovca v r.1990...

Typické lezenie na Freneyi, pevná žula, v noci kosa, na hrebeni víchrica

V časoch keď sme to liezli mobily neexistovali, foťák sme použili keď sa dalo a boli sme obmedzení počtom obrázkov na filme. Z Freneya dokonca nemáme žiadnu fotku, podaril sa nám osvetliť film pri výmene. Preto som doplnil fotky z iných stránok, dúfam že za to nebudem popoťahovaný…

Použité zdroje fotiek:
alpineexposures.com
whympr.com

Zanechaj komentár