Tak! A sme tu zas! Pekne ako husi, za Milanom Kóšom ktorý prešľapáva cestu asi 15 centimetrovým snehom, posúvame sa smerom k Veľkému Kricu. Všetci z jedným spoločným cieľom, niečo vyliezť a zároveň každý so svojim osobným cielikom. Každý z nás si nesie v batohu niečo nové a chce to otestovať alebo vyskúšať priamo v teréne. Štefan ten si kúpil plasty (koflachy) a ide sa v nich učiť liezť. Bude to jeho premiéra. Doteraz liezol zimu v obyčajných vibramách. Miňo ten si dnes ide vyskúšať nové topánky na lezenie, mačky a úplne nové dva čakany Charlet-Mossery. No a nakoniec ja, tak ako Milan idem vyskúšať nové topánky Garmonty. Nevzal som si ani plasty aby som mohol liezť len v nich. Takže všetci máme svoj maličký dôvodík a zároveň sme tak trochu plný očakávania ako to všetko dopadne.
Stojíme pri ohnisku a vyberajú sa veci, obliekame a obúvame všetko čo sme sem vyteperili a zároveň si všetko prezeráme. Keď si dovychvaľujeme všetko nové, je čas ísť ďalej a začať liezť. Čas je neúprosný a tma je tu čo nevidieť. Trochu šliapania a sme pod nástupom do cesty „A je to“ . Myslím si že práve táto cesta je ideálna na testovanie nových vecí. Nominujem sa do stredu trojice a na konce dávam Miňa a Štefana. Pôjdu ako prvolezci a ja budem fungovať v tomto spolku ako navigátor a ako poradca pre veci orientačné. Myslel som si že budem osožný svojimi radami pri lezení ale, títo moji spolu lezci ma s tohto rýchle vyvádzajú. Lezú ako by to robili už neviem ako dlho, a je vidno že lezú s chuťou. A tak sa moja funkcia scvrkla iba na občasné navedenie na smer. Mám z toho velikú radosť lebo s týchto dvoch sa vykľuli celkom schopný a samostatný zimný lezci, ktorý sú schopný vytvoriť lezeckú dvojicu. Štefan sa pomaly, ale isto dostáva do pohody. Musí si zvyknúť pretože lezenie v plastoch má svoje zákonitosti a hlavne keď sa lezie v mačkách. Miňo ten prekvapil asi najviac. Z novými čakanmi lezie úplne v pohode a úplne s nimi splynul. Jednoducho tie Charlety mu prischli a sadli do ruky. Nohami ide výborne a predné hroty mačiek, postavené na maličkých lištičkách ovláda ako starý majster.
Takže vcelku žiaden problém. Nemám ho ani ja s topánkami, iba že som si topánky silno uviazal. A tak mi mrznú neprekrvené nohy. Nechce sa mi to však prerábať a tak radšej trpím, hýbem prstami a poskakujem. Je to čosi ako malý súkromný aerobik. Tak to vidím ja, ale skúsený zverolekár by v tom určite spoznal pokročilé štádium mixomatózi. Vonku môže byť tak okolo –8°C a prsty nám mrznú všetkým rovnako. Počas jednej lanovej dĺžky dva krát, to je „šedý“ priemer. Keď vyliezame všetci na vrchol Chrámového štítu, vrháme sa na čaj s Miňovou slivovičkou. Z míňajúcim sa termo-dopingom začína padať súmrak a tak spúšťame svoje súpravy dole Šúchalou k batohom a potom k ohnisku. Škvŕka nám v žalúdku a preto radi prežúvame zamrznuté chleby. Najedený a napojený odchádzame už potme domov. V krčme na hornom konci si dávame klasiku. Neprezradím akú, ale tí čo chodia na Kric všetci vedia akú. A tak sme všetci spokojný z dnešným testovacím dňom, ktorý už ani nemohol lepšie dopadnúť.
Števo Krč