Geológia
Horniny Veľkého Kricu
Hornina je odborný názov pre kameň, či skalu. Kým kameňom či skalou môžeme ľudovo nazvať aj stvrdnutý kus betónu, horninu nám stvorila príroda. Práve s ňou má horolezec intímny kontakt. Raz mu poskytuje dobré stupy či chyty, inokedy mu jej tvrdosť a ostré hrany môžu spôsobiť aj zranenie.
Skalné bralá na východných svahoch Veľkého Krica, ako aj skaly na výhľadovej plošinke či na najvyššom bode tohto vrchu, sú zložené z bazaltoidného andezitu. Ide o horninu sopečného pôvodu, ktorá v roztavenom stave prenikla z hlbín zeme k zemskému povrchu. Takáto roztavená hornina, bez ohľadu na jej zloženie sa nazýva magma. Pokiaľ by sa magma skutočne dostala až na zemský povrch a tiekla po ňom ako prúd lávy, takáto hornina by bola pórovitá, pripomínajúca strusku z vysokej pece. Póry sú stopami po úniku plynov do ovzdušia. Takúto pórovitosť však na V.Krici nevidíme a to znamená, že tieto horniny netiekli po zemskom povrchu vo forme lávy.
Teleso Veľkého Krica možno tvarovo prirovnať k bochníku roztavenej horniny, ktorú sily pôsobiace z hlbín zeme vytlačili k zemskému povrchu. Možno sa vrchná časť tohto bochníka dostala až na zemský povrch a správala sa ako láva, čím sa stala pórovitou. Ak sa tak stalo, erózia túto vrchnú časť „bochníka“ už zničila a denudácia odniesla, takže ju už dnes nemožno pozorovať.
Iinou možnosťou je, že „bochník“ roztavenej horniny neprenikol až celkom na povrch, ale mu k tomu chýbalo niekoľko desiatok či stoviek metrov. Roztavená hornina sa aj tak dostala do chladnejšieho prostredia a začala tuhnúť. Pri tuhnutí dochádza k zmršťovaniu, lebo objem žeravej tekutej magmy je obvykle väčší, než objem telesa po utuhnutí. Toto zmršťovanie vytvára v chladnúcom telese napätie, ktorého je odlučnosť hornín. Odlučná puklina vzniká kolmo na smer najmenšieho odporu pri zmršťovaní. Najprv vychladne povrchová resp. podpovrchová časť telesa a nastane prerušenie súvislosti chladnúcej horniny podľa plôch rovnobežných s povrchom. Tým vzniká doskovitá odlučnosť, ktorú možno čiastočne pozorovať na výhľadovej plošinke blízko vrcholu. Keď však vznikne takáto pevná kôra utuhnutej horniny na povrchu, ochladzovanie magmy sa pod touto kôrou spomalí. Nastáva štádium, keď je odpor proti zmršťovaniu vo smere rovnobežnom s povrchom väčší, než odpor v smere kolmom na povrch. A potom okrem systému puklín rovnobežných s povrchom telesa vzniká aj druhý a tretí systém puklín, kolmých k povrchu. Výsledkom je kvádrovitá, rovnobežnostenná, alebo až hranolovitá či stĺpovitá odlučnosť. To sú práve tie pukliny vo východnej stene Veľkého Krica.
Za zmienku ešte stojí, že pokiaľ má vytlačené teleso magmy tvar kopulovitý (aspoň vo svojej vrchnej časti), z vyššie popísaných dôvodov môže vzniknúť cibuľovitá či vrkočovitá odlučnosť hornín, ktorú možno pozorovať v opustenom kameňolome na juhovýchodných svahoch Pfaffembergu (kňazov vrch).
Roztavená magma často vyplní aj prívodný komín, ktorým prenikala k zemskému povrchu. Keď magma v prívodnom komíne stuhne, vznikne z nej teleso blízke tvaru valca. Keď erózia odnesie to čo bolo nad prívodným komínom, výplň komína z tvrdých hornín zostane v tvare morfologicky výrazného kopca. Niektorí geológovia práve takto vysvetľujú súčasný tvar Malého Krica.
K vysvetleniu morfológie V. Krica a okolitých kopcov z hľadiska ich vzniku by to azda stačilo. Bazaltoidný andezit, ktorý Veľký Kric buduje, je horninou kremničitanového (silikátového) zloženia, pričom tmavú farbu mu dávajú minerály s vysokými obsahmi železa a horčíka. Vulkanická činnosť, ktorá vytvorila Veľký a Malý Kric, sa odohrala v mladších treťohorách – neogéne, v staršom z dvoch oddelení neogénu – miocéne. Ešte presnejšie v spodnom sarmate asi pred 13 miliónmi rokov. Z ľudského hľadiska je to nesmierne dlhá doba, z geologického hľadiska však ide o dobu celkom krátku a hovoríme o mladom vulkanizme.
Sopečné, ako aj iné pohoria podliehajú od svojho vzniku erózii a denudácii (odsunu). Posledný výrazný vplyv na tvárnosť Veľkého Krica mali ľadové doby, z ktorých posledná sa skončila asi pred 10 000 rokmi, čo je už z geologického hľadiska takmer dnešok. Naše vyššie pohoria pokrývali vtedy ľadovce, priemerná teplota bola azda o 10° c nižšia než dnes a podnebie bolo podobné ako je dnes na severe Škandinávie. Voda, ktorá vnikla do pórov, puklín a dutín v horninách, vtedy v noci obvykle zamŕzala a cez deň rozmŕzala. Keď voda zamrzne, jej objem sa zväčší cca o 8 %. Ľad v puklinách hornín má teda trhavé účinky, podobne ako keď ponecháme cez zimu zamrznúť vodu napr. v záhradnom vodovode. Trhavé účinky sa prejavia najviac vo vertikálnych puklinách hornín, ktorých vznik sme si už vysvetlili. Postupne takto hornina puká a uvoľnené kusy pri ožiarení slnkom padajú dole svahom. To sa deje vo východnej stene Veľkého Krica dodnes, v ľadových dobách však boli tieto procesy intenzívnejšie. takto vzniklé obnažené skalné steny sa nazývajú mrazové zruby, pod nimi ležia ostrohranné úlomky hornín – sutina, ako je tomu aj na Veľkom Krici. Z horeuvedeného môžeme odvodiť aj praktický poznatok pre horolezcov – skaly padajú po rozmŕzaní, teda na jar a z rána, keď z teploty mínusovej prechádzame do teploty plusovej. Okrem odborných vysvetlení prináša teda tento článok aj užitočný poznatok. Ale ten už horolezci poznajú.
autor: Jozef Franzen
Šúchala
Jediný najprijateľnejší prirodzený prístup východnou skalnou stenou, dostupný každému fyzicky zdatnejšiemu turistovi. Názov, ktorý presne vystihuje tento žľab je ľudový a nie je nikde zaznamenaný. Udržuje sa ústnym podaním obyvateľov Horného konca. Tento názov preberá a rešpektuje aj tento sprievodca.
Z horolezeckého hľadiska má Šúchala veľmi veľký význam. Je používaná ako zostupovka prakticky zo všetkých ciest. Ako asi Šúchala vyzerala v dobách dávno minulých je ťažko si predstaviť. Vieme však, ako vyzerá dnes. Tento najširší žľab je tvorený zľava Kolovým hrebeňom a sprava Ľavou chrámovou hranou a vznikol zrútením alebo zosypaním sa materiálu až k päte V. Krica. Pôvodný predpoklad že išlo o rebro sa nepotvrdil, pretože sa nenašiel žiaden základ na ktorom by stálo. Z najväčšou pravdepodobnosťou sa jednalo o odtrh z Hlavného turistického výhľadu, ktorý býval v minulosti o čosi väčší. Množstvo zosunutej horniny vytvorilo akýsi stôl, ktorý sa dnes chápe ako akási prirodzená terénna nerovnosť. V skutočnosti je to však násyp vzniknutý jednorázovým a mohutným odtrhom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj najbližšie okolie. Masív V.Krica po svojom vzniku – vytlačení žeravých hornín zospodu – začal postupne chladnúť, čo sa prejavilo scvrkávaním a tým aj zmenšovaním celého masívu. Nastalo klesanie celého masívu kedy sa vytvorila akási priekopa pod východnou stenou, ktorá je dodnes dobre viditeľná. V mieste Šúchaly je táto priekopa prerušená už spomínaným odtrhom tzv. stolom. Viditeľne pokračuje vľavo aj v pravo. Že toto zrútenie je skutočnosť, nasvedčuje aj termická teplota samotného stola. V zimných mesiacoch je medzi násypom teplý vzduch, ktorý má stabilnú teplotu. Ten sa tlačí smerom hore a roztápa všetko čo mu prekáža. Jedná sa o teplo naakumulované počas leta. Tam kde končí stôl prestáva aj topenie snehu. Možno určitú predstavu, alebo návod o zrútení Šúchaly môže poskytnúť trhlina v Úzkom žľabe. Nevieme ako prebiehali procesy ktoré tvarovali V.Kric. Podľa poznatkov geológov to bol horotvorný proces. Tento proces geológ J. Franzen konkrétne pre V. Kric popisuje ako chladnutie masívu voči vonkajšiemu okoliu. Chladnutie má vplyv na štruktúru skaly, ako aj na systém práskania a trhania. vznikajú trhliny horizontálne, zvislé – všetko sa deje pod vplyvom gravitácie a tvarujú sa veže, múry, rebrá… Vzniká obrovské pnutie, ktoré bolo v rámci masívu uvolnené práve zrútením sa Šúchaly. Tento názor podporuje aj Úzky žľab, ktorý má v sebe trhlinu 10 – 20 cm širokú a je orientovaná smerom na Šúchalu. je teoretický predpoklad, že táto trhlina bude ďalšia (v poradí druhá), pre uvolnenie tlaku v masíve, pretože smeruje pod ďalšie rebro – Adamovo, a na vytvorenie Šúchaly č. 2. a nám zostáva len dúfať, že je to záležitosť dávnej budúcnosti.
autor: Štefan Krč
Špecifiká Úzkeho žľabu
Trhlina v Úzkom žľabe okrem toho, že by mohla mať súvis so vznikom Šúchaly je zaujímavá aj svojimi vlastnosťami. Vo svojom najvyššom bode vypúšťa v mrazivom počasí paru. O sto metrov nižšie tá istá trhlina nasáva vzduch. Prachový sneh náhodou napadaný do trhliny, mení smer a rýchlosť a je nasatý dovnútra. V tomto priestore nie je vytvorený žiadny ekosystém ako na vrchu. Chladný a vlhký vzduch nasávaný v spodnej časti trhliny prechádza trhlinou, alebo systémom trhlín. V nich je zohrievaný a stúpa smerom hore. Vlhko z ohriateho vzduchu je kondenzované na paru, ktorá viditeľne stúpa z trhliny. Tento stav je sledovaný už viac rokov. Sila, množstvo a pravidelnosť tepla, ktorá z nej sála, dáva tušiť energiu, ktorou V. Kric disponuje a ktorej prebytky sú vytláčané touto trhlinou. Výška trhliny od spodku hore je 110 metrov, šírka 15 až 20cm. v rokoch 2001/2003 sa robilo meranie teploty v trhline a sledoval sa ekosystém trhliny. Meranie sa robilo v časovom období viac ako jeden rok, počas dvoch zím v obdobiach jeseň, zima, jar. Cieľom merania bolo zistiť správanie sa trhliny v zimnom období, zistiť zmenu teplôt v závislosti na vonkajšom počasí a zmeny ekosystému ktorý v trhline je. Tento je tvorený z drobného lišajníka a machu rôzneho druhu. Ďalej drobné huby a rôzna chrobač. Ekosystém žije hlavne vtedy ak je mokrý alebo má dostatok vlhkosti ktorú dodáva trhlina. Vtedy dokáže prežiť aj veľmi silné zimy. Jej vegetačné obdobie sa posúva oproti vonkajšiemu okoliu približne o dva mesiace. To čo je na jeseň v novembri už zazimované v januári ešte pokojne prežíva. V období extrémneho sucha ekosystém vysychá. Keď je funkčný prejavuje sa vytláčaním teplého vzduchu alebo pary. Tieto prejavy sú dobre viditeľné pri prechode teplôt z –/+. Keďže teploty neboli merané systematicky (čas, počasie, obdobie) výsledky sú len orientačné. Je pravidlom, že pri vysokej teplote vonku je teplota v trhline nižšia a pri nízkej teplote vonku je teplota vnútri vyššia. Najvyššia teplota v trhline bola nameraná + 15°C. najnižšia teplota + 4°C. Teplota v trhline nikdy neklesla na mínusovú hodnotu (ani 15 cm od povrchu) a trhlina nikdy nezamrzla. Nestalo sa tak ani pri vonkajšej teplote – 20 c. Meranie zistilo že teplota v trhline nie je stála ako sa predpokladalo, ale že je ovplyvňovaná vonkajším počasím. Nepotvrdil sa stály zdroj energie ako napríklad banský, vulkanický a podobne. Reakcia trhliny na vonkajšie počasie je vždy oneskorená. V praxi to prebieha tak, že ak je napríklad tri dni teplo, toto počasie si trhlina naakumuluje a ďalšie dni vytláča toto teplo, aj napriek tomu že vonku sa už dávno ochladilo. Takže všetko čo sa v trhline deje je hra počasia a poveternostných vplyvov. Možno nám viac prezradí zisťovanie prúdenia vzduchu ktoré chceme previesť pomocou dymovnice. Zatiaľ poznáme jeden vstup do trhliny a jeden výstup. Viac by nám malo prezradiť meranie a rozbor vzduchu pomocou banskej meracej techniky.
Meranie teploty
| DÁTUM | VONKAJŠIA TEPLOTA | TEPLOTA V TRHLINE | ROZDIEL | EKOSYSTÉM |
|---|---|---|---|---|
| 20.12.2001 | -20°c | |||
| 22.12.2001 | -3°c | +5°c | +8°c | Zelený mach, 2 cm hríbik v trhline 15 cm od vrchu trhliny. 2 metre od vrchu rástla hliva. Tuhé mrazy spred dvoch dní (- 20°c ) ekosystém vôbec nepoškodili. |
| 18.1.2001 | +3°c | +6°c | +3°c | vyrástol nový hríbik 🙂 |
| 20.9.2002 | +19°c | +15°c | -4°c | Suchý, bez života. Leto a nástup jesene bez zrážok. |
| 20.10.2002 | +5°c | +10°c | +5°c | Zelený a plný života, bez chrobače , bez hríbov. Z trhliny sála teplý vzduch. Vonku po daždi. Chladno a mokro. |
| 10.12.2002 | -1,5°c | +6,5°c | +8°c | Živý zelený mach, 15 cm od vrchu rastie v machu malý hríbik. Nočná teplota bola 15°c . Všade sa vytvárajú ľadové cencúle. Pri takýchto teplotách hríbik nebol vôbec zamrznutý, bol v úplnom poriadku. Z trhliny sálal teplý vzduch ktorý bolo cítiť na tvári a pri zasunutí ruky do trhliny. |
| 21.12.2002 | -1°c | +5°c | +6°c | Mach zelený, z trhliny vystupuje para. |
| 25.12.2002 | -2°c | +4°c | +6°c | |
| 11.1.2003 | -1°c | +5°c | +6°c | Mach živý, zelený , po hríboch ani stopy, z trhliny stúpala para. počasie vonku slnečno, bezvetrie. |
| 23.4.2003 | +15°c | +5°c | +10°c |
Nadmorská výška
Drobnou zaujímavosťou je tak isto nadmorská výška Veľkého Kricu. Podľa starších meraní je vrchol Veľkého Kricu presne 972,51 m nad morom. To je zároveň aj poštové smerovacie číslo Handlovej. Nie je známe či to merali handlovskí geodeti ale je to pekná zhoda. Podľa novších meraní je nadmorská výška zaokrúhlená na 972 m.
Ľady, ladíky, cencúle
Reliéf východnej steny Veľkého Krica má nesporne vysokohorský ráz, avšak čo mu chýba je ľad, alebo ľadopád. Nedá sa povedať, že ich nemá. Má ich však skryté a nie sú v kvalite akú horolezci od ľadu vyžadujú. Ľady sú v podstate dva a nachádzajú sa v priestoroch Zimného múru. Pri pohľade do stien Zimného múru splývajú s okolím a nájde ich len ten, kto vie kde sú. Jeden je umiestnený na konci Kolového žľabu a tvorí vlastne perfektne vypadajúci záver tejto cesty. Dĺžka 6-7 m. Druhý ľad je asi v polovici Zimného múru. V rokline tohto múru sa nachádza ľad 15 – 20 m dlhý. Je vybudovaný na jednej zo stien rokliny. Samotné ľady sú budované z vodných zrážok, dažďov, topením snehu a opätovným zamrznutím. Pôda na temene Veľkého Krica po dažďoch nasiakne a to čo nespotrebujú stromy a iný porast svojím koreňovým systémom steká po kamennom podloží po spádoch do žľabov, trhlín a stien. Tam, kde sú najväčšie zberne tejto vody sú aj oba ľady. Ak je prebytok týchto vôd, tak vznikajú aj ľadíky po skalných stenách. Tie však majú len ozdobný a dekoračný charakter. Pretože množstvo vody, ktoré pritečie do ľadov je závislé od jesenných dažďov, je týmto regulovaný aj objem ľadov a ľadíkov. Prísun vody priesakom sa deje pomaly, pravidelne. Je však ovplyvnený teplotami. pri veľmi nízkych teplotách zamŕzajú priesakové trasy. Priteká len obmedzené množstvo vody a to nestihne budovať súvislý ľad. Tak vznikajú dlhé cencúle, z ktorých je napríklad ľad v Kolovom žľabe. Výsledok je krásny cencúľový píšťalový ľad, ktorý má podobu prírodného orgánu a krásne dotvára Kolový žľab. Kto tam zablúdi po prvý krát, bude príjemne prekvapený. Nie je leziteľný, pretože je krehký a čakany v ňom nedržia. V kombinácii s ľahkou cestou, ako Kolový žľab, určite je tento ľad príjemným prekvapením.
Jeho väčší brat má obdobnú štruktúru budovania. Má však väčší prítok a cencúle splývajú do súvislejšieho ľadu. Je leziteľný, len za veľmi dobrých zimných podmienok. Je odistený nitmi v protiľahlej skalnej stene a je súčasťou cesty Mraziak VI – tvorí jej poslednú dĺžku. Výlez z ľadu tvoria trávy, ktoré zvyknú byť dobre vymrznuté.
Špecifickú zimnú kategóriu tvoria cencúle. 13.1.2001 naliezla dvojica lezcov do Úzkeho žľabu. otvorila sa im nádherná scenéria. Odspodu až na vrchol v celom žľabe (200m) boli vytvorené cencúle od najmenšieho až po 2m o priemere 10-15 cm. Odhadom 150-200 ks. v previsnutých častiach viseli celé sústavy cencúľov. Nádhera ťažko opisateľná. Týždeň pred tým spadli výdatné zrážky, ktoré nasýtili všetky trávy, police a balkóny, na ktorých bol nejaký porast. Zmena teploty na mínusovú a vlastnosť vody tiecť dole kopcom začala vytvárať cencúľovú výzdobu. V ten deň vyšlo slnko a nastali problémy. Po nočných mrazoch nastalo prudké oteplenie, ktoré malo za následok topenie a odpadávanie cencúľov. Najprv jeden, potom tri a viac naraz. Každý cencúľ sa po páde ešte roztrieštil na 10-20cm valce rôznej hrúbky a tie sa rútili dole Úzkym žľabom až do ústia. Tam niekde začínala dvojica liezť druhú dĺžku. Zvyšok cesty doliezli v neustálom ohrození. Takže pozor na kombináciu: slnko, teplo a cencúle. Vtedy si treba vstup do žľabu dobre zvážiť.
K ľadom sa dostaneme: z chodníka, kde sú označené nástupy, do ciest. Kolový ľad je súčasťou cesty, ktorá ide kolovým žľabom IV+ (mixi, odistené, zima). Ľad Mraziak je poslednou dĺžkou cesty Mraziak VI- (skala, mixi, ľad). K tomuto ľadu sa dostaneme aj cestou Veľký zimný traverz a je súčasťou Zimného múru, popod ktorý táto cesta prechádza.
autor: Štefan Krč