24.6.2000

Napadá ma vec ktorá sa mi v hlave zrodila, ani neviem kedy. Najskôr však po zimnom prelezení Jastrabice v plastoch, ktorý bol super. Je to ako vždy, nápad a vzápätí šteklenie v žalúdku. Tento krát žalúdok reagoval na Jastrabicu v noci. Hrabem sa v pamäti a v diári. Vylučovacia metóda zrušila alebo vylúčila tých čo nechcú alebo nemôžu. Z tých ktorí mohli a chceli sa hneď ako prvý chytil Milan Kóša. Súhlasil tak rýchle, že dodnes ani neviem, či vedel s čím vlastne súhlasí. Krátko na to sa o tom dozvedá Jojo Husarovič a určuje sa ako správca základne z ktorej vyrážame. Autobus o 19.30hod. asi hodinu do základne, drevo na oheň a prebalenie batohov končí na hranici dňa a noci.
Stmieva sa a my vystupujeme pod stenu. Jojo ostáva na lúke pod nami a bude zabezpečovať servis. Jednoduchý dohovor je, že keď budeme hore, budeme mu blikať čelovkami. Má môj ďalekohľad a tak nás má pod palcom. Pod stenou čakáme asi 15 minút kým tma povylieza zo všetkých možných kútov a všetko sa zleje do tichej čiernej masy. Nevzbudzuje to vo mne žiadne príjemné pocity. Do vysvietenej hviezdnej oblohy vystupujú pochmúrne obrysy Chrámového štítu a ten naberá hrozivé rozmery. Všetko sa mení v okamihu keď svetlá čeloviek pretnú tmu a osvietia najbližšie okolie.
Začína nočný výstup Jastrabicou !! Cvakanie karabín, cingot osmy, zvuk suchých zipsov na lezečkách. Všetko zvuky ktoré v tichej tme znejú akosi ináč než cez deň. Vystupujeme po trávach do prvého nitu, ktorý funguje ako prvý štand. Odsadávame doň a naväzujeme sa na lano. Magnéziové vrecko dávam z plohy OFF do polohy ON. Posledná kontrola a a odliezam za lúčom čelovky, ktorý je vždy o niečo predo mnou. Sedem metrov v ľavo a 20 hore. Dĺžka ktorá sa dá klasifikovať ako LaR – ľahko a rýchlo. Tak akosi sa aj dostávam do štandu pod Lietačkami. Budujem štand, nahadzujem osmu a volám na svetlo podo mnou, akože „hej“. O chvíľu svetlo prichádza a za ním aj Milan. Tiež LaR. Štanduje a znovu som na rade. Osvecujem Lietačky nado mnou a zdajú sa mi akési iné. O chvíľu už v nich visím a zapínam prvý nit. Nezdržujem sa a leziem v pohode. Dostávam sa do piliera a zrazu zisťujem že ktosi odviezol všetky chyty. Nechal iba stupy ktoré vidím, keď zasvietim dole. Keď posvietim dole tak nič. Všetko naberá na vážnosti a klasifikácia prechádza do ST a P – stredne ťažko a pomaly. Neleziem celú dĺžku, ale delím ju na polovicu. Potrebujem si všetko zrovnať v hlave. Svetlo čelovky vytvára tieňohru ktorá doslova gumuje chyty a objavujú sa nové, ktoré som pred tým nikdy nepoužíval. Vygumované nevidím a tak používam tie nové. Získavam pocit že leziem úplne novú cestu. Úmerne k tomu klesá z plusu do mínusu aj psychika a zastavuje sa na priečke O – opatrne. Čelovka zo spodku znovu vytiahne Milana a zdá sa že je v pohode. Pokiaľ nemusím tak nesvietim a čelovku vypínam. Tak vychutnávam úplnú tmu a prázdny priestor okolo mňa. Blikám tri krát smerom na lúku. Ako odpoveď lúka tiež zabliká tri krát. Znamená to, že sme sledovaný a je to fajn pocit. Psychika vyskakuje na OS – opatrne, ale smelšie. Druhá polovica dĺžky je v pohode a tak odsadávam v štande pod Eveňjú. Milan dolieza a čuší. Asi stratil dar reči. Rýchle sa ho preto čosi pýtam a on odpovedá. Takže fajn. K strate reči nedošlo. Chvíľu pozorujem rozsvietenú Handlovú ktorá ani netuší kto a odkiaľ sa na ňu díva. Keby to vedeli tak by si asi klopkali. Nie do rytmu ale na čelo. Sme už sto metrov v stene a čas okolo pol noci. Dúfam že na Krici nelietajú bosorky. Nie že by mi vadili nejaké baby, ale bolo by nás tu trochu veľa. Zasvietim do Eveňjú a tá pohltila svetlo lúča ako malinu. Hrozivo tmavý kút a ešte tmavšia platňa. Aké milé. A to tade mám ťahať za sebou lano. No nazdar. Psychika klesá na značku SH – stiahnuté hrdlo. V tomto momente si táto značka zasluhuje známku kvality a na jej pravosť netreba ani certifikát. Funguje ako gumička na krku ktorú vám ktosi odmeral akúsi malú. Tri metre v ľavo a som v tom. Úzky kútik pôsobí stlačene a platňa nad ním hrozivo. Viem že všetky nity v platni sa zapínajú ľavou rukou a tak mám všetko na ľavej strane. Prvé nity zapínam bez problémov. Zapínam ďalší a leziem cez najťažšiu časť, kde si nebudem vidieť na nohy. Viem o tom a tak si do pamäte vtláčam postupnosť krokov. Po pár krokoch keď sa už nedá vrátiť začínam mať problémy z orientáciou. Nedarí sa mi hľadať chyty a dochádza mi , že to robí čelovka. Tak naraz a na tom najnevhodnejšom mieste. Nútim sa do rýchlejšieho lezenia, lebo všetko okolo mňa začína byť akési ružové. Do štandu mi chýba asi desať metrov. Prechádzam okolo nitu kde je treba sa pohrať z rovnováhou. Nie je na to čas. Cvakám expresku a tá ma dostáva cez problém do ľahšieho. O chvíľu už sedím v štande na vrchu a svetlo svieti tak, že stíham porobiť akurát potrebné veci. Desí ma pomyslenie na pozíciu medzi nitmi a v tme. Hore by to nešlo a ostávalo by len skočiť do spodného nitu. Nity sú tu dosť ďaleko od seba a to že som z toho vyviazol, bola otázka troch, štyroch minút. Takže skoro na hrane. Päťdesiat metrov podo mnou si na Milanových pleciach v batohu ležia náhradné batérie do mojej čelovky. Už sa na ne teším lebo všetko už robím v tme. Volám na svetlo podo mnou že môže liezť a ono ozaj začalo. Blíži sa dosť rýchle a ide mu to fajn. V polovici platni si svoje užije aj Milan. Krátky a intenzívny výkrik, zmätené rozhodenie rúk a skok do tmy. Nie dlhý, ale o to viac prekvapivý. Keď sa všetko utíšilo, počujem zdola, vraj Fúúj. V hĺbke na suťovisku hrkoce odtrhnutý chyt. Milan si vyberá svoj Tajm malt a chvíľu lezie ďalej. Snažím sa ho doberať na FEST aby cítil, že v tom nie je sám. Ukľudní sa až keď je pri mne. Vidíme že Jojo si zapálil oheň a blikáme mu čelovkami. Vie o nás a odpovedá. Niekto z druhého konca volá moje meno a pýta sa či je všetko v poriadku. Volám že áno a nemám ani potuchu komu odpovedám. Ktosi nás celú dobu sledoval. Pekné od neho. Zapínam čelovku a tá sa tak po pol hodine tak zotavila, že ju znovu vypínam a tých 15metrov trojkového lezenia na vrchol chcem doliezť ešte pri nej. Pri Milanovej čelovke sa poprepíname a začínam rýchle liezť. Ide to fajn a o chvíľu stojíme na vrchole obidvaja.
Milan píše do knihy výstupov. Mením batérie, balíme materiál a blikáme Jozefovi. Šúchalou zostupujeme pomaly. Máme čas, už nás čakajú len príjemné veci. V tábore na lúke horí oheň a je aj čo piť. Slanina, špekačky, trochu pokecáme ako bolo a ideme sa baliť. Chcem dať do batohu prilbu a v rukách mi z nej spadne čelovka. V duchu hromžím a ukazujem to ostatným. Uvažujú tak ako ja . Čo keby sa to stalo v stene? Pretrhnutá guma visí bezmocne a nefunkčne a tak ju nesiem v ruke a svietim si na cestu. V meste končia zábavy a my sme smädní. Ponáhľame sa aby sme ešte niečo stihli ale ráno o štvrtej už nie je šanca. A tak šliapeme všetci z dlhým nosom do svojich chladničiek.

Števo Krč

You must be logged in to leave a reply.