31.1.1999.

Na snehových pláňach – podľa predpovede počasia na tento deň, má byť -9°C a rýchlosť vetra 20km/hod. Podľa Beaufortovej stupnice rýchlosti vetra je to pomerne čerstvý vietor, ktorý pohybuje tenšími, bezlistými vetvami stromov, dvíha prach a odhodené papiere.

Podľa ďalšej tabuľky, „Chladiaci účinok vetra“, nám vychádza že táto teplota pri takomto vetre sa vystupňuje na –20 stupňov. Zvukovú kulisu verne zachytáva mikrofón kamery. Zamrznutý sneh sa správa podľa našich predstáv.
Drží a nesie nás a aj naše batohy. Kameraman Martin si robí svoju prácu a podľa scenára ktorý sa asi tvorí priamo na mieste, za nami zaostáva alebo nás predbieha. Bez väčších problémov a so zamrznutým úsmevom na tvári sa dostávame cez les k suťovisku pod Kricom. Rovná plocha, stromy, balvany, veľké ohnisko a veľa snehu – to je základňa. Je to miesto kde sa zisťuje kto čo doma zabudol. Odtiaľto sa už nenosia ťažké batohy na pleciach, pretože všetko z batohov vešiame na seba. Takto odľahčení stúpame suťoviskom pod nástup. Kameraman so šerpom Jaroslavom odbočujú a vystupujú na vrch – Zlomiskovej veže– Šúchalou. Nastupujeme do cesty a prvá dĺžka je v pohode. Skaly, trávy a zase skaly. Ľahkú dĺžku riešia tri nity. V polovici druhej dĺžky máme kontakt s kameramanom, ktorý je vysoko nad nami. Z nášho pohľadu fungujú ako tmavé siluety, ktoré sa z času na čas pohnú a prehovoria. Počujeme sa výborne a tak sa lezie ďalej. V hornej polovici cesty je problém, vymrznuté trávy odmietajú upínať čakany a tak sa lezie opatrnejšie a pomalšie. Štyri nity a štand. Ďalšia dĺžka za nami a ďalšia pred nami. Kameraman nás zastavuje a preskupuje sa. Na jeho povel sa púšťame ďalej. Trochu mixov a vysnežený svah, ktorý vedie na vrchol Chrámového štítu. Doliezam za Milanom a spoločne robíme –A JE TO–. Za nami vystupuje kameraman a šerpa Jaroslav a nalieva čaj z rumom. Zápis do knihy aby sa o nás vedelo. Skufrované laná na chrbtoch pri odchode do Šúchaly ešte natáča Martina, spolu schádzame do základni. Zhadzujeme a odľahčujeme sa od materiálu, aby sme si ho zbalený mohli v batohoch vyhodiť na plecia. Takto odľahčený nastupujeme na bežky a striedavo sa dvíhame z ľadovej pláne, ktorá po našich pádoch reguluje dĺžku a rýchlosť našej jazdy. Osobne si myslím že samotný zjazd bol tak isto náročný ako samotné lezenie. V dedine ukladáme veci do auta a na auto. V meste vykladáme Maťa a mi robíme záver v Modrej Lagúne pri pivách a borovičkách. Tie nám rozväzujú jazyky a my klebetíme ako baby na trhu. Prečo nie veď po takom super dni je aj o čom.

Števo Krč

You must be logged in to leave a reply.