Veľa snehu a fujavice, to bola prvá polovica januára. Takže 12.2.2000 všetko zasypané snehom a zafúkané. Žľaby zmenené na dlhokánske biele jazyky. Steny omietnuté na bielo, všetko krásne ale pre lezcov k ničomu. Až teplá ktoré nastúpili v prvom týždni februára menia situáciu. Topiaci sneh sa rozhodol už viac nevydržať. Vo forme vody zlieza zo steny Chrámového štítu a v malých asi jeden meter vysokých lavíniek sa spúšťa zo žľabov až na suťovisko. Fungujú ako upratovačky ktoré dôkladne vyčistia úseky kade schádzajú a zároveň ako skladníčky ktoré na konci suťoviska uskladnia všetko čo doviezli. Drevo, skaly, lístie, všetko čo kládlo odpor už nekladie. Poriadok musí byť. Tak sa stalo, že dozrel čas, počasie, miesto a ľudia na už dlhšie pripravovanú vec – zimný prelez Jastrabice. Jozef je človek, ktorý má lezecké vybavenie a na druhom konci je schopný preliezť všetko. Má totiž vyvinutú techniku ktorá mu to umožňuje. Je vcelku úspešná a jej rozsah je od rúčkovanie po lane cez prúsikovanie, karabíny, slučky, žumar a ktovie čo ešte. Všetko má však na konci zmysel – Jozef neostane nikdy visieť. Pre horolezca je to dosť podstatná vec pretože vie, že na druhom konci má spoľahlivca. A takýto človek je Jozef

Stojíme pod stenou, prebaľujeme batohy, vešiame na seba materiál. Na nohy mačky a každý po jednom čakane. Takto vyzdobený sa naväzujeme na lano. Pozeráme hore, keď spoza skál na oblohe vyletí jastrab. Krásny veľký jastrab. Zakrúži nad nami a po chvíli mizne za skalami. Indiáni veria na duchov prevtelených do podoby zvierat a vtákov ktorý sa im zjavujú v rôznych situáciách. Keby som bol indián, tak by som si toto zjavenie vysvetlil asi takto: Duch Jastrabice sám veľký jastrab sa zjavil aby sa pozrel kto má tú odvahu vstúpiť na územie ktoré patrí len jemu. Po chvíli ticho odlieta a my to berieme tak, že sme dostali povolenie na vstup do Jastrabice a začíname liezť. Prvá dĺžka to sú mixy a na konci 10 metrový múrik, ktorý preliezame v mačkách. Na štande mačky vyzúvame a končia v batohu. Skala je čistá, suchá a tak ideme ďalej len v plastoch. Krátke vydýchnutie a dvíhame hlavy hore. Čaká nás krátka mierne previsnutá stienka z výraznou trhlinou v strede a dobrými chytmi. Pod tým všetkým balvan na ktorý sa treba postaviť, aby sa dal dočiahnuť kľúčový – všetko riešiaci chyt. Nastupujeme sprava a po dvoch metroch zisťujem, že som vyrobil dvere. Dvere sú ľavé a sú odomknuté. Chyty v špáre na ľavo sú opačné a pri snahe dočiahnuť ich ľavačkou otváram dvere. Chystám sa skočiť Jozefovi na hlavu. Pravá ruka začína povoľovať a tak rýchlo zliezam. Snažím sa vymyslieť iný sled krokov. Plán je hotový a nastupujem znovu. Všetko ide v pohode až na to, že zase dvere. Na tom samom mieste a tie isté. Znova ústup a nastupujem rovno cez balvan. Dostávam sa k chytom v špáre, tento krát sú otočené správne. Dva tempá v špáre. A zase dvere. tento krát sú pravé a sú zamknuté. Dobre držia a tak mi o chvíľu ruka zapadá do správneho chytu. Zapínam nit a odsadávam. Pri odliezaní nechtiac stúpim na nit a z dola počujem poznámky. Vraj, krčma, pivo a ja že platím. Panáčik. No neideš ti ležať? Stienku z dverami krstím na Lietačky a Jozef dáva meno balvanu Koník, podľa spôsobu ako som naň vysadol. Rozhodujem sa štandovať v polovici dĺžky, aby som mohol reagovať na to čo sa bude diať podo mnou. Nastupuje Jozef a podľa povelov dober, drž a podobne mi je jasné že prechádza cez lietačky. Tie sa mu tiež otvárajú a tak rieši vec po svojom. Nasadzuje ťažkú techniku –prúsik– . Prvý pokus mu nevyšiel, pretože si prúsik osadil na povolené lano, nezapol si ho do sedačky a kázal mi dobrať lano. Tak sa stalo že som mu prúsik ukradol a ťažká technika ostala vysieť nad ním a nedala sa dočiahnuť . Dáva další pokus a úspešný. Dolieza ku mne a už nespomína krčmu, platenie a ja tuším prečo. Druhú dĺžku doliezame v pohode. Malý traverzík vľavo a som v tretej dĺžke. Najkrajšia, ale aj morálovo najdusnejšia. Odistená nitmi ktorých vzdialenosť vyhovuje rýchlemu letnému lezeniu. Zimné podmienky a vzdialenosť nitov stláčajú morál až kdesi pod pás a žalúdkom prechádza šteklenie. Známe pocity ktoré poznám pod pojom malá dušička alebo strach. Tu v stene je na to len jeden liek. Okamžite začať liezť a riešiť to čo nám práve prechádza cez ruky. Mať prehľad o tom čo je nad nami 2–3 metre a nesnažiť sa dvíhať oči veľmi vysoko. Veľké oči, potreba všetko vidieť, strmosť steny a redšie istenie, to sú veci z ktorými sa hrá o morál. Vyťahujem môj starý osvedčený tromf –ignoráciu. Odmietam brať vážne toho strašiaka nado mnou a pomaly sa posúvam. Meter za metrom. V polovici dĺžky sa ma zmocňuje radosť s toho koľko už máme za sebou a keď odsadávam do nitu v exponovanom štande , tak mi je ľúto že sa mi už taká pekná stena minula.
Vzápätí mnou prechádza úľava a povoľuje napätie. Zmocňuje sa ma pocit takého malého súkromného šťastíčka. To sú veci ktoré neprichádzajú vždy, ale keď prídu, tak je to kráľovská odmena za to, že si vyhral sám nad sebou a dokázal si tú svoju latku posunúť zase o kúsok vyššie. Dole podo mnou je niekoľko krát zmenšený Jozef a zo zdvihnutou hlavou do hora, zvažuje svoje šance. Začína liezť a darí samu. Za chvíľu je v polovici dĺžky a tam sa rozhoduje pre taktiku krátkych prískokov.
Nie však smerom hore ale smerom dole. Keď si svoje odskáče, dolieza ku mne a začíname liezť poslednú dĺžku. Táto posledná má asi 20 metrov a pohybuje sa medzi III – IV. O chvíľu stojím na štande na Chrámovom štíte , ktorý má na sebe silnú čiapku pod nohami vŕzgajúceho snehu. Vyfúkané snehom a ľadom, vetrové sedlo ladí z vrcholom na ktorom stojím. Pokiaľ doberám Jozefa tak mi dochádza rozdiel, medzi sivými a studenými stenami Jastrabice a doslova idilickým vrcholom. O chvíľu sme na vrchole už dvaja. Podanie rúk, zápis do vrcholovej knihy a Jozefové, ďakujem že si ma do toho zobral. Šálka poriadne horúceho čaju z termosky. To všetko dotvára chvíle pred odchodom do šúchaly. Hľadám očami na oblohe jastraba. Chcem mu oznámiť že to bolo super a povedať mu – vďaka. Nikde ho nevidím ale to nevadí. Starý Indián by povedal že on určite o všetkom vie a chcel aby to takto všetko dopadlo. Mimochodom pivo sme platili obidvaja, pretože za ušami sme toho mali až, až!

Števo Krč

You must be logged in to leave a reply.