alebo výlet do Arca.

Dňa 31.8 – 5.9.2010 sme sa vybrali na lezenie do Arca. Ako to celé prebiehalo, čo všetko sme zažili a prečo môžete ľutovať, že ste neboli Vám napíšem hneď teraz. A to, že môžete ľutovať, je temer  isté :)

30.8.2010 – 16.00 Balím veci do auta a priestor v kufri auta sa nebezpečne zmenšuje, a to som len sám. Miňkos vychádza zo svojho vchodu s dvoma batohmi a zo slovami na perách “Hore mám ešte jeden” ma necháva tušiť, že máme problém. Dudlíkovu sústavu batohov, nafukovačiek a  iných vecí ani nebudem radšej spomínať. Máme viacej batožiny, ako keď sme boli na jar v Ospe. Piati. Naštastie sme v aute len traja a tak čosik môžeme šmariť aj na zadné sedadlá.

30.8.2010 – 20.00 -> 23.59 Prší.

31.8.2010 – 00.00 -> 03.00 Prší.

31.8.2010 – 03.01 Ani obláčik na oblohe, hneď ako sme prekročili Brenner.

31.8.2010 – 04.00 – Čači nám poradil lacnejšiu cestu, mimo diaľnice, bodaj by ho kamene tlačili celú noc. Dva krát sme zablúdili, jedna obchádzka a tri krát sme zle odbočili. Talianske značky su veľmi zreteľné a prehľadné. Ešte mi asi príde aj fotografia od talianskych carabinierov.

O piatej ráno sme dorazili do kempu a na dverách recepcie stálo: “Back in 10 minutes”. Talianska matemetika hovorí, že 5.00 h + 10 minút je 8.00h a to sme ešte netušili, že nás to bude stáť 27 €, pretože to taliani berú ako celú noc. Takže keď to zhrniem v Taliansku trvá jedna noc 10 minút, čo je ale dobre pretože môžete spať až do 8.00 h

31.8.2010 – niekedy ráno: Dofrčali bojovníci z Wildspitze, Čači, Baba Lýdia a Ivan Hrozný. Sme unavený a tak všetci navrhujeme jednoduchý plán. Do mesta na nákupy, a poobede na platňu. Corno di Bo. Je to položená (až moc) platňa 150 m, ktorá ponúka veľmi ľahučké lezenie vo viacdĺžkových preborhákovaných cestách. Dobré na rozhýbanie. (Cesty od 3a do 5a) Je to hneď vedľa jazera (hádaj ktoré ?) a dá sa tam aj okúpať. Večer v kempe sme si (Ivo a Čači – hlavní podpalači) spravili ohník a opekali sme kukuricu. A slaninku. A tuším aj klobásky. V tento okamih sa k ohňu približujú “cudzí” germáni. Zatiaľ netušíme čo sú zač, a preto tajíme že im rozumieme. Oni sa s nami púštajú do reči a my odpovedáme. Naše tajomstvo vydržalo asi 20 sekúnd. Taký milý párik. Aby nedošlo k nedorozumeniu zo strany čitateľa, mám na mysli párik typu On a Ona. Neskôr sa dozvedáme mená Niels a Sandra a že sú na dovolenke a že aj lezú. Veď viete, také tie obyčajné pivovo-ohňovo-klobásové debaty. Tuším sme tam mali aj kúsok pálenky. Ale to iba kvôli lepšiemu dorozumievaniu sa. Keď sme sa pri stanoch lúčili, vrúcne, teraz už s “našími” germánmi, padla od Ivana aj pamätná veta: “Daj Germánovy napiť a hneď je prítuľný”. Tesne predtým ako sme sa ale pobrali spať, nastalo niekoľko vtipných dialógov s ktorého musím spomenúť apsoň jeden. Už na jar v Ospe domáci ozančili Dudlíka za Srba (jeho šatky a výzor), Niels ho označil za Taliana. V podstate mal pravdu, až na to, že on mal na mysli národnosť. Pobavilo nás to tak, že sme z neho spravili teroristu Achmed bin Dudlík. To “ch” v slove Achmed vyslovuj s dôrazom, prízvukom a dĺžnom.

01.9.2010 – Dohoda bola, aj s Nielsom a Sandrou, že pojdeme na viacdĺžkové lezenie, a tak sme sa vybrali na Picolo Dain, ktorý som mal vyhliadnutý už pred odchodom do Arca. Sú tam dve ľahké cesty Amazonia 5c a Orizzonty Dolomici 5b, obe majú 11 dĺžok, ale výška steny je len nejakých 300 m, takže kratučké lanové dĺžky. Čači s Čačicou (fuj ale to znie sproste), Ja s Ivom, Achmed bin Dudlík a Minkos a Niels a Sandra. Duo salto mortale “Dudlík-Minkos” a Duo “Súčačie”, nemali skúsenosti s takými stenami, tak idu v poradí ako druhí. Ja s Ivom predliezame Amazoniu a Niels so Sandrou Orizzonti. Duo za nami a Čačiovci za Nielsom. My sme mali pekné lezenie. Keď som videl Čačiho výraz, tam to až také pekné asi nebolo. Mali sme tam jednu výživnú dĺžku a zo tri – štyri pekné, ale inak seno slama, ľahké lezenie. Vedľa iba seno slama. Zostupovka bola hrozná. Stena končila asi v 2/3 kopca a zostupovka najprv vystupovala hore na kopec, pokiaľ sa rozbehla smerom dolu. Fučali sme ako koňe, smädní sme boli sťa ťavy, a s opičími výrazmi sme sa ťerigali jak znavené slony dolu ku autám. A ešte sme sa aj spotili ako svine a smrdeli sme určite ako tchory. Jazyky čo žirafy (aj sfarbením). No proste hotové ZOO. S Ivom sme sa zhodli na tom, že je úplne jedno koľko tu v Taliansku bude stáť čapované pivo, ale my určite ideme aspoň na dve. Dali sme tri. Dostali sme prezent vo forme jednohubiek, o ktorý sme sa takmer pobili. Opitý šofér, veselý vrah (ako hovorieva Čači) a vo veľkom štýle alá F1 sme sa dorútili do kampu. Sprcha, oheň, pivko, pálenka na dorozumievanie sa. Naši germáni sa síce sľúbili, ale dva dni sme ich nevideli. Asi ich ten prvý večer zmohol, predsa Slovač má viacej skúseností s kombináciou večer piť, ráno liezť. (a večer znova piť). Aby ste si ale nemysleli, že to s tým pitím preháňame, len zopár piviek a dva tri glgy z fľaštičky a hajde do spacákov.

Ako sme prežili nasledujúci “rest day” a ďalšie lezecké dni vám napíšem v nasledujúcom pokračovaní …

Jeden komentár

  1. Tak to by som xel vidiet, ako ste ich dopili… :)
    A davaj aj druhu cast, nech je co zavidiet. A foto je kde?

You must be logged in to leave a reply.