V dňoch 31.7. až 1.8.2010 sa uskutočnili metodické klubové dni na Ráztočianskych lazoch, neďaleko Hajskej skaly. Akcie sa zúčastnila málo početná skupina členov nášho klubu. Napriek neúčasti, niektorých členov klubu a hlavne našej mládeže, ktorá by takéto “školenie” potrebovala ako soľ, dopadli Metodické dni veľmi dobre a okrem toho, že sme sa niečo naučili, sme mali aj skvelý víkend.

Plán bol prísť v sobotu ráno na lazy a začať s prednáškami. To sme ale netušili, že keď sa dopachtíme nad chatu do prístrešku, tak nás tam budú čakať tri strašné mátohy. Niektoré sa potulovali v okolí prístrešku mumlajúc si nezrozumiteľne, a jedna, tá najväčšia stále ležala v brlohu. Mali sme strach, ale odvaha nakoniec zvíťazila a na naše prekvapenie boli to iba strapatí horolezci, ktorí prišli už v piatok. Čači, Miňkos (prepáč ale to ň sa mi tam hodí) a drobček Struko. Ja, Doživotný prezident, Karči, Ivo, Filip(s), Cubo, Baba Lýdia, Hormonálny štvanec Kecal, Vladušik.

Po zložení unavených svalov na lavice a odľahčení chrbátov od batohov sme vytiahli raňajky a popri prezentácii sme začali s prednáškou o názvosloví skalných útvarov, lezeckých štýlov a podobne. Prednášky boli fajn, každý sa zapájal do diskusie a celé to prebiehalo vo veselom nápeve. Medzitým niekde prišiel Dudlík (to sme ešte netušli, že prišiel aj s raftom). Po pauze sme si prešli históriu materiálu, súčasný materiál. Potom taktovku prebrali Čači a Čačica a prednáška o prvej pomoci bola rozsiahla a podrobná a dokonca každý, vďaka Anči si mohol vyskúšať podanie prvej pomoci. Anča tam bola celú noc, hore s Miňkosom, a preto sme museli dezinfikovať často ančin ústny otvor. Ukázali sme si dôležité uzly a všetci sme sa naučili viazať si lodný uzol jednou rukou

Obedná prestávka, teda skôr opečná prestávka. Medzitým prifrčal Breo so super náladou a super foťákom, viď fotky nižšie. Doľahli na nás prvé testy a Čačiovci vytiahli pre každého, dokonca aj pre vedenie klubu (navrhujem nepodmienečný trest vo forme dvojitého členského), dlhočizné testy a perá. Tak sa písalo a písalo a písalo a písalo (niektorí by ešte doteraz písali, keby sme im to nezobrali) a potom sa hodnotilo. Všetci dopadli dobre. Niektorí veľmi dobre. Ja výborne (to je moje vnútorné objektívne a pravdivé hodnotenie). To už sa ale začalo oslavovať. Kecal má potomka, teda skôr potomčicu (samozrejme mu všetci srdečne gratulujeme) a tak sa postupne do našich žíl vlievala dobrá nálada. Nie žeby predtým nebola ale teraz už bola lepšia.

Spravili sme si potom iba tak cvične záchranku na strome, kde som musel do luftu ťahať 10000000000 kilového Struka a popri banánovej vodke sme spravili provizórne nosidlá, ktoré sa testovali na mne (zasa).

Ďalší priebeh si asi viete predstaviť, preto to len tak zhrniem.

Oheň, opekačka, gitara, ladička, banány, spev, zábava, susedná chata, guláš, raftovanie na dudlíkovej nafukovačke, tma, svetlo, tma, gitara, spev, spánok.

Ráno som to musel popohánať, aby to vôbec povyliezalo so spacákov. Vybrali sme sa na skaly, kde sme si prakticky nacvičovali vytváranie štandov pomoccov zakladačie a každý povinne musel vytvoriť štand do ktorého si sadli dvaja chlapi, prípadne jeden Struko. Ivo založil dva čoky. Dva čoky ostali v stene, nedali sa vybrať. Dudlík sa skoro zabil na chodníku, ale to tiež berieme ako normálnu vec.

Povinne lezenie na prvom konci pomocou zakladačiek spravil iba Čači. Ostatní sa môžu hanbiť!

Potom sme to oficiálne ukončili a pobrali sa domov, plný dojmov a zážitkov a čo ja dúfam, hlavne vedomostí možno si aspoň niekto niečo zapamätal.

Prikladám Breove obrázky, nie všetky samozrejme a spolieham sa na väčšiu klubovú účasť na najbližšej akcii.

Baťky

no images were found