Ako aj minulý rok – tak aj teraz, sme sa už dlhšie dohadovali na zimnú akciu v Nízkych Tatrách spojenú s lezením v severnej stene  Ďumbiera. Slovo dalo slovo a aj dátum sa nám blížil, aj keď počasie u nás nevyzeralo ružovo. 

A tak 15. decembra poobede nastupujeme do auta v starom zložení -Minkos,Lidka,Čači a ja. V kufroch batohy plné ,,vercajku“ a v aute my, pár zimných úchylákov, ktorí sa viac a viac tešili z každého stupňa, čo odbudol. Tak sa z celého zlého počasia u nás v doline, na Trangoške vytvorila krásna zimná krajina. Hádžeme rýchlo batohy na plecia a šlapeme na Štefaničku. Na pol ceste dobiehame trampov. Patrili tiež k našej skupine, no išli skôr.Na chatu sme prišli tesne po zotmení, spokojní so snehom ktorý sme doma nemali. Aj keď tenká vrstva firnu na kope prašanu najväčšia výhra nieje. Veď, uvidíme ráno.

Uvideli sme. Nádherný východ slnka a inverzia v doline hlásili temer isté počasie na lezenie. Doslova gýčové. Vietor začal fukotať už keď sme odchádzali z chaty. Naštartovaní ideme smerom k zostupovke. Neviem, či hmla ťahajúca sa od Chopku nikdy nič dobre neveští, ale tentokrát to tak bolo. Za necelú pol hodinu,kým sme sa poobliekali a nachystali do steny sa počasie totálne zmenilo. Hmla, víchrica a fujavica, nič dobré. Aj tak sa rozhodujeme a zostupujeme do steny, kde našťastie fúka o niečo menej. Hmla ale bola silná viac a viac. Schádzame k miestam, kde sa nastupuje do ciest. Tentokrát nám to zabralo dosť času.

Kým sme zišli dole a zoznámili sa so stenou, ktorá sa pred nami postupne otvárala viac a viac, vietor zosilnel aj tam. Netlačila nás ani zima ako čas, tak sme sa pobrali druhým žľabom, ktorý sa vraj používa tiež ako zostupovka. Strmším svahom vychádzame hore a dávame si pauzu. Dostali sme sa tesne pod vrchol, a začíname neisto sledovať prevej, ktorý sa podobal na dvojmetrový dlhý previs.

Čo ďalej? Bez istenia by to bolo priveľké riziko, kôli čerstvému snehu. Pribúdalo ho a tak sme s Lidkou ostali nižšie. Marek sa vybral hore. Po snehovom boji našťastie vyhral a zlom s počasím v stene a hore bol neuveriteľný. Po tom čo sme všetci preliezli hranu a stáli ,,pevne“nohami na zemi, vietor tlačil do kolien a bojoval oveľa silnejšie akoinokedy. Dezorientácia, zlé počasie a hory je kombináciou, ktorá nás núti rozmýšľať,prečo to vlastne robíme? Aj na batohy,ktoré ostali hore sa kašlalo, najmä nech sa dostaneme dole. TO bol extrém.

Dobojovali sme sa na chatu, uzimení, vyfúkaní ale spokojní s tým, akoto dopadlo a že sme to zvládli. (na druhý deň sme sa od istého horolezca dozvedeli, že vietor fúkal cca 145 km/h . Čo k tomu dodať? Hory su krásne, ale ich podceňovanie je zradné a ich prekvapivosť nekonečná.

Tak Vám všetkým z teplého domova a s prstami v klávesnici prajem krásne
sviatky, PF 2012 a pri najbližšej príležitosti aj hore zdar. 😉

You must be logged in to leave a reply.