31.1.1998.

Pípavý zvuk budíka sa zarýva do vedomia a prebúdza ma. Chvíľu mi trvá kým pochopím prečo ten zvuk a čo sa deje. Konečne sa mi myšlienky začínajú zoraďovať podľa scenára ktorý poznám naspamäť a ktorý som zažil nespočetne krát. Takže ráno ako veľa iných. Kúpelňa, raňajky, z lezeckej skrine vybrať batoh, materiál, mačky, zbrane a čo ja viem čo ešte. Za oknom je ešte tma, mrzne a padá sneh. Podľa scenára nemal. Nemala sa mi krútiť ani hlava. Pomaly mi dochádza z čoho. Vypil som o niečo viac ako som mal. Už rozumiem Galileovi a jeho výroku – a predsa sa točí. Asi mal na to podobný dôvod ako dnes ja. Volá Milan a pýta sa či ideme. Už mám na jazyku že nie, ale neviem prečo poviem áno. Nasleduje klasika. Batoh na plecia, peši do mesta a ….. nevykúrený autobus. Studený, ale spoľahlivý. Príde vždy – a je to lepšie ako vykúrený, ten by určite neprišiel.
Horný koniec ešte spí, okrem psov. Tie už nespia a majú nás pod kontrolou. Za dedinou padá sneh tak ako v dedine, nie veľký ale hustý. Asi naschvál. Chvíľami vchádzame do hmly a chvíľami z nej vychádzame. Prevaľuje sa v akýchsi veľkých batohoch ktoré vždy niekto pritlačí a znovu odtlačí preč. Náš príchod pod stenu Kricu, hustú hmlu vôbec neovplyvnil. Sedí namontovaná v stenách a drží sa pravdepodobne v nitoch čo sme osádzali minulý rok. Po hodine jej dochádza dych. Už sa nevládze držať v nitoch. Púšťa sa a vystupuje smerom hore, ako opona v divadle aby nám ukázala kulisy schované za ňou. Tak toto nemá zmysel. Vyderie sa mi z úst pri pohľade na snehom zalepené steny ktoré akoby splývali zo snehovými poliami do jednej bielej hmoty. Od spodku nazrieme do Šípového žľabu a tento pohľad vo mne zruší pôvodný zámer, liezť cestu Šípkovú Ruženku. Milan dosť váhavo schvaľuje môj zámer ustúpiť, avšak predsa sa pridáva na moju stranu a prijíma náhradné riešenie. V tom ma čosi trkne, v hlave sa mi rozsvieti a na jazyk sa derie nadávka. Na šťastie Milan sa díva smerom hore do steny a zmenu vo mne nepostrehne. Rýchlo pokračujem v opisovaní náhradnej varianty. Ideme Šúchalou hore na Baštový múr a zlaňujeme do vrchnej časti cesty, ktorú sme chceli liezť. Aspoň si ju pozrieme z vrchu. Vystupujeme Šúchalou. Tá je zmrznutá na kosť. Nie je sa do čoho oprieť a tak nahadzujeme mačky. O chvíľu sme v sedle Šúchali. Prechádzame vrchom Pravého baštového múru. Po chvíli hľadania nás púšťa z boku a mi pozeráme do Šípového žľabu tento krát z vrchu. Spokojne pokyvujeme hlavami a presviedčame sa o správnosti rozhodnutia nenastúpiť do tohto žľabu. Pod nami je sústava trávnatých políc a skalných prahov ktoré sú porastené šípovými kríkmi tak husto že je ťažko sa im pri lezení vyhnúť. Keby som bol majiteľ tejto časti Kricu, tak by som tam pustil celý kolektív záhradníkov, aby to tam dali do poriadku. Vraciame sa späť zo žľabu a vystupujeme na turistický výhľad. Zlé svedomie ktoré sa ma zmocnilo pod nástupom do žľabu pomaly ustupuje. To čo sa mi vtedy rozsvietilo v hlave bolo, že som doma zabudol všetky skoby. No a Milan o tom nevie do dnes.

Števo Krč

You must be logged in to leave a reply.