Großvenediger 3667 m n.m.
31.10.-2.11.2008
Druhý pokus.
Prešiel rok a s bratom a ďalšími členmi „výpravy“
sme sa opäť vybrali podniknúť ďalší pokus o zdolanie najzaľadnenejšieho vrcholu
v Centrálnych Alpách Rakúska. Dve „výpravy“ pred nami bez problémov vyšli na
vrchol v peknom jesennom počasí a ešte im ostal čas zdolať aj ďalšie pekné
trojtisícovky. Lenže potom sme prišli my a s nami aj naše prekliatie. Bolo nás
päť, ktorí sme tam boli aj minulý rok a po ktorých účasti pribudol k názvu
podujatia dovetok Xtreme. O tom sa môžete presvedčiť v článku z minulého roku.
Samozrejme, aby sme tomu dovetku dali za pravdu, začalo behom výstupu stále viac
a viac snežiť, takže obvyklý päť až šesť hodinový, ťažký, ale stále relatívne
pohodový výstup, sa zmenil na nočné dobrodružstvo v snehu hlbokom miestami až po
pás. Maťo Nemček, vedúci výpravy, len s ťažkosťami hľadal v tme vhodné trasy a
nie raz sme sa museli vracať inou cestou aj kvôli stále viac hroziacemu
lavínovému nebezpečenstvu. No nakoniec sme nejako po jedenástich hodinách
úmorného prešľapávania sa hlbokým snehom dorazili v nočných hodinách k horskej
chate vo výške bezmála 3000 m n.m. Tá býva síce zavretá, no je tam k dispozícii
núdzová zimná izba. V nej sme potom strávili dve “natlačené noci“, keďže
osemnásť ľudí s kompletnou výbavou na tri dni v horách sa muselo zmestiť v
priestore asi 4x4,5m. Ale aspoň bola sranda.
Už v noci sme vedeli, že výstup po ľadovci za takýchto podmienok nebude možný.
Ľadovec je rozpukaný každým rokom viac a viac a keď zapadne snehom, ísť po ňom
je obrovský risk aj s GPS navigáciou. Nehovoriac už o tom, že snehu napadlo veľa
a hrozilo lavínové nebezpečenstvo. O tom sme sa presvedčili nasledujúci deň, keď
sme všade navôkol videli padať menšie lavíny a neďaleko spadla aj jedna veľká,
ktorú sme nevideli, no o to lepšie sme ju počuli. Takže sme vymysleli náhradný
program. Aj keď doobeda bolo ešte hmlisté počasie, postupne sa vyjasnilo. Maťo
urobil malú ferratu a ostatní si ju skúšali, stavali snehuliaka, guľovali sa...
Nám s bratom to predsa len nedalo a vyšli sme si aspoň na nejaké menšie kopce...
Stala sa aj humorná príhoda, keď som sledoval čerstvé zvieracie stopy a vo výške
vyše 3200 m n.m. som zbadal veľkého tučného bieleho zajaca s čiernymi prúžkami
na ušiach, ktorý vyzeral celkom spokojne. Tak to bola haluz! Okrem toho sme
videli asi štyridsať-členné stádo kamzíkov a aj päť vzácnych a krásnych Belaní
Tundrových, čo sú biele horské vtáky veľkosti niečo medzi holubom a sliepkou. A
konečne sme po tej všetkej smole uvideli Großvenediger a porobili pár záberov
pri zapadajúcom slnku.
Na tretí deň nás čakalo už iba balenie a zostup už v peknom počasí zasneženou
krajinou. Cestou domov sme sa ešte zastavili pokochať sa pohľadom na Krimmelské
vodopády, ktoré sú so svojou výškou 380m najvyššie v Európe a piate najvyššie na
svete.
Aj keď nám hory opäť nedovolili pokoriť ich vrcholy, bolo to aj tak inšpiratívne
a vzrušujúce podujatie a určite sme tam neboli posledný krát...
Horám zdar !
Text: Andrej König
Foto: bratia Königovci a členovia výpravy
