Z
Handlovej odchádzame 21.3.2009 v sobotu ráno autom o siedmej a o 9.15 už stúpame
z Tatranskej Polianky smerom na Sliezky dom. Zisťujeme že je tu celkom slušná
premávka. Cestou nás predbiehajú nadupaný skialpinisti a naše udýchané kráčanie
z batohmi na chrbtoch pôsobí dosť trápne. Vždy sa nám za chrbtom niekto objaví,
prefičí okolo nás a o chvíľku sa v diaľke stratí. A tak to ide až na Sliezky
dom. Ubytovanie máme zabezpečené a tak ideme na istotu. Luxusné ubytovanie za 30
eur pre jednu osobu na jednu noc poskytuje na izbe pre dvoch jednu manželskú
posteľ , televízor, sprchu , WC, plávajúcu podlahu a k tomu jedny raňajky.
Zvyčajne párky alebo praženicu.
Vybaľujeme sa, kŕmime, pijeme a po druhej poobede, vyrážame pod Sopeľ s cieľom
prešliapať si cestu pod ľad a vrátiť sa. Je tu veľmi veľa snehu a tak si chceme
pripraviť pozíciu na zajtra aby sme ráno skoro vybehli pod ľad pokiaľ nezačnú
padať lavínky. Ich cestovný poriadok už poznáme z Februára keď sme tu boli liezť
z Marekom Orolinov ľad. Doobeda sa slnko opiera do svahu kam ideme a tak je
treba pod stenu isť skoro ráno pokiaľ nočné mrazy ešte držia snehové polia
pokope. Lavínky začínajú padať okolo deviatej a to už musíme byť v bezpečí mimo
snehových polí. Poobede keď sa slnko preklopí na druhú stranu začínajú padať v
proti svahu. Funkciu radlice si berie Struho a neúnavne hrabe kanál v snehu z
Velického plesa až pod Sopeľ. Nedočkavý Marek si zobral zo sebou aj materiál a
tak ako prvý nastupuje do ľadu. Zisťujeme že ľad je v začiatku druhej polovici
nad slučkou dosť tenký a hrozba že by sa mohol odlomiť je viacej ako reálna.
Viem z histórie tohto ľadu že tu bol takýto „ smrťák „. Vtedy odlomený celý
Sopel zletel aj s prvolezcom a ten to neprežil. Existuje možnosť ako sa dostať
na ľad z vrchu. V pravo za vežou ktorá ohraničuje ľad je mixový asi trojkový
žľab a tak sa vydávam na prieskum a v snehu po prsia hrabem kanál teraz ja. Na
Sliezky sa vraciame pred zotmením. V reštaurácii pri pivku robíme ako ináč
záverečnú. Na druhý deň ráno o siedmej už stúpame znova pod ľad aby sme stíhali
lavínový harmonogram. Fučí mrazivý vietor a klesajúca inverzia nám predvádza
svoje svetelné divadielko. Budujeme plošinku na istenie tesne pod skalným
previsom a z nej z Marekom vyliezame z boku na vrch Sopla kde objavujeme štand z
nového nitu a starej skobky spojených slučkou. Z neho je treba zostúpiť asi
desať metrov k ústiu samotného ľadu kde nájdeme v pravej stene ( pre lezca
lezúceho od spodku v ľavo) istenie, v ňom slučku a dva prúsiky. Všetko pospájame
HMS –ou a z nej zlaňujeme. Cestou okopeme hrozivo vyzerajúce cencúle a začína sa
búšiť do ľadu. Darí sa tak nejako striedavo ako komu. Najviac zabojoval Mareček
, bol jednoznačne najlepší a prežil aj pád lavíny. Marekove čakany prešli
testovacím kolom a Struho má nabité kramle v hlave. Hrozí kúpenie nových čakanov
a asi aj koniec vývoja lezeckých čakanov v Handlovej. Mareček testoval nové
proti lavínové rukavice, kade chodil nechával orandžové značky a Marek úspešne
zdemoloval jednu šraubu do ľadu.
Keď už nikto nevládal balíme pinkle a ideme na Sliezky zjesť raňajky ktoré sme
si dohodli z personálom na 14.00. Cestou zo Sliezkeho do Polianky sa dohadujeme
či nájdeme auto zaparkované v Polianke na špaííkoch alebo na kolesách. Bolo na
kolesách. Na záver postreh. Miestny lezci z okolia sa na Sliezkom dome už
neubytovávajú ako to bývalo kedysi ale lezenie robia na otočku. Prídu, zalezú
si, na chate si dajú pivo a odídu domov. Je to spôsob ako ušetriť.
