Východná stena Veľkého Kricu
Handlová
14.12.2004
08:00 – 12:00 SEČ

Zamrznutá zem, bezvetrie a na stromoch inovať vytvorená hmlou, ktorá sa objavuje za dedinou a smerom ku Kricu stále hustne. Túto zimu sneh napadol len raz a aj ten sa po čase stratil. Zima neprichádza a tak chceme vyliezť niečo čo by malo zmysel a malo aj nejakú lezeckú hodnotu. Voľba padá na zimný Step by step VI. Štefan bol včera snoriť pod stenou a zistil že je skoro všetko zmrznuté. Skúsil vyliezť prvú dĺžku A je to. Uspel a tak sa rozhodujeme že ideme na to. Ako sa približujeme k úpätiu Kricu zahrýza sa do nás stále silnejúci mrazík. Inovať na stromoch zosilnieva a v lese sa ocitáme v bielom kráľovstve námrazy na stromoch a suchého pod nohami šuštiaceho lístia. V basse campe, čo je honosný názov pre rovinku, ohnisko a pár väčších šutrov sa pretvárame na horolezeckú dvojicu. Plasty, sedačky, oblečenie a iné haraburdy potrebné pre dlhší pobyt v dosť ťažkej zimnej ceste akou nepochybne Step by step je. Kombinácia skaly, trávnatých poličiek a trsov tráv ktoré vyrastajú zo spár a trhlín tejto cesty. Ideálna kombinácia na zimné lezenie s čakanmi a v mačkách. Skalné platne nesú v sebe pre Kric špecifickú zostavu ostrých lištičiek na ktorých predné hroty mačiek plnia svoju úlohu na 100%. Čakany do tráv, ktorých rozmiestnenie je akurátne a vždy prichádzajú z vrchu nové a nové. Tie použité ostávajú pod nohami pre druholezca. Funkčné a otestované.

Po už takmer klasickej otázke „ kto a ako“? dohodneme poradie. Štefan ide prvú dĺžku. Nie je si ani veľmi čo vyberať, pretože táto cesta nikomu nič neuľahčí a dĺžky sú tu skoro rovnocenné. Vlani nás táto cesta poslala domov v prvej polovici druhej dĺžky. S ovisnutými ušami, s dlhým nosom a celkom slušným školením o „morále“ sme veľmi radi zlanili a nechali tam ľadom zaliate chyty a stupy. Aj keď sme hľadali všetky možné spôsoby ako ospravedlniť ústup, vždy sme dospeli k tomu že „nemáme na to“. Tento rok je situácia iná. Skala je suchá, všetko drží a – mi na to máme! Prvá dĺžka je ľahká a trochu lezenia je len na jej konci, takže netrvá dlho a je za nami. Nastupujem do druhej dĺžky. Prvý nit v nej je osadený dosť „morálovo“. Zapnutie a prelez okolo neho je trochu háklivá vec. Nezapnutie nitu sa totiž rovná asi 10 metrovému pádu ktorý by chytal spolu lezec do štandu. Pretože to nie je kolmá stena ale police, let smerom dole by bol o kotrmelcoch. Vlani som tu úplne bezmocný a na hranici pádu odsadol do nitu. Dnes to riešim tak že na samom začiatku zakladám hexák. Ten mi ruší tento psycho problém a prechádzam úplne s prehľadom a v pohode. Keď vyliezam nad zapnutý nit hex vypadáva. Teraz už môže. Leziem ďalej a keď prechádzam miesto kde sme vlani nahadzovali osmy a prášili ozlomkrky preč tak sa v duchu pýtam, prečo? Dochádza mi, že vtedy, sme sa zľakli predstavy toho čo je ešte nad nami, keď sa nám klepali nohy s toho, čo bolo pod nami. O chvíľu ma Štefan začína brzdiť s tým že sa mi začína míňať lano a tak budujem štand v prvom nite ktorý stretávam. Doberám Štefana ktorý je pri mne veľmi rýchle. Keď dolieza na trávnatú plošinku vedľa štandu tak mu padá mačka. Nahadzuje ju napäť a o chvíľku už lezie v špáre medzi dvomi pilierikmi nado mnou. Pokiaľ nezapne prvý nit, ktorý je asi tri metre rovno hore, tak civím zo zatajeným dychom na spodky jeho plastov. Dlhé hroty mačiek sa vyškierajú na mňa a je na Štefanovi či im dovolí aby po mne skočili a spravili mi perforáciu ako na poštovej známke. Z úľavou sledujem ako zapína nit, ako sa plasty dvíhajú k ďalšiemu kroku a berú zo sebou tie hrozné zbrane. Mizne v skalnom kúte a čosi si hovorí pre seba. Nerozumiem ho celkom, ale s útržkov si pospájam, že aké je to ľahké a prečo sa tohto kútu, keď tu bol posledne tak bál. To neviem ale lezenie je už raz také. Raz sa darí tam a raz zasa niekde inde.

O chvíľu sa zase objaví nado mnou a akosi ostáva stáť na jednom mieste trochu dlhšie. Ešte pár metrov a volá aby som zhodil a liezol. Stane sa o chvíľu už vypínam prvý nit. Zapínam ho na sedačku, beriem čakan do ruky, zatínam ho do trávy a vzápätí ho skoro od bolesti púšťam. Trochu nepozornosti a pri zatínaní čakanu si trieskam ukazovák na ruke o hranu skaly tak že si myslím že je zlomený. Bolí a cítim ako ho prestávam cítiť – zamŕza. A pohoda je v kýbli. Navyše po dlhom postávaní na štande mi zamŕzajú aj nohy a tak prvé kroky v ďalšej dĺžke sú už zo všetkými špecialitami čo k zimnému lezeniu patria.. Prichádzajú ďalšie kroky a boľačky už nevnímam. Už nie je na ne čas. Keď doliezam na štand Štefan mi oznamuje spadnutie aj druhej mačky. Dúfam že kvôli nim to dolezieme. Napadá ma riešenie. Rozoberám dva hexáky a prúsikmi z nich spevňujeme mačky na topánky. Vyzerá to sľubne. Nastupujem do poslednej dĺžky ktorú tvorí akýsi kolmí kút prerastaný trávami. Zisťujem že trávy sú tu síce zamrznuté ale akési riedke a dunia. Neverím im a tak sa rozhodujem že ich nebudem používať a leziem to ako skalnú vec. Mám pred týmto miestom veľký rešpekt. V decembri 2002 keď som robil s Milanom Košom prvoprelez tejto cesty tak na tomto mieste som zabral za jeden expres a raz som zahákoval do nitu. Tento krát to idem čisto, ale zase extrém. Bez čakanov. Keď robím posledné kroky v tejto časti tak mám malú dušičku a som rád že problém je podo mnou. Na vrchol Chrámového štítu mi chýba ešte asi 15 metrov s toho 10 v mixoch Je tu posledný skalný úsek ktorý je zaistený nitom. Je to akýsi skalný výmoľ či čo to je, a chce to odo mňa aby som liezol na rozpor. Posledne ma tento úsek pekne vydusil. Vtedy som skoro vyletel s cesty a v núdzi som použil expres, ale ku podivu dnes to ide fajn. Len sa neviem stále zbaviť napätia ktoré som nakúpil v tých dutých trávach a tak zapínam aj starú skobu ktorá je tu už asi 10 rokov a kedysi ju tam asi natĺkol Roman Dujsík, alebo ja ? Neviem! V tejto časti, sme v tej dobe ako prvolezci pôsobili len mi dvaja. Doliezam na vrchol Chrámového štítu a otvára sa mi zahmlená panoráma okolia pokrytá inovaťou. Štandujem sa, nahadzujem osmu, volám Štefanovi a nič…. Nepočujeme sa. Vyberám mobil, chcem mu zavolať aby liezol. Bezvýsledne! Neberie to a tak len podľa pohybu lana sa domýšľam že už asi lezie. Keď mi lano začína prichádzať pravidelne, tak je to isté. Akosi mi nedošlo že Štefan je lezec ktorý nie je padavka a ovláda komunikáciu pomocou lana. Takže keď to nešlo akusticky, dal som to cez lano a on „pochopil“. Keď som ho prezváňal tak už bol zavesený v probléme a moje vyzváňanie mu išlo asi pekne na nervy. Kamarát sorry!!!! Keď sa všetko ustálilo tak ako má byť a 50 metrové lano sa skrátilo až na toľko že som uvidel Štefana bolo jasne že sme to jednoducho – dali. Step by step padol za 4hodiny. Prvý prvoprelez tejto cesty trval 5,5 hodiny. Sme lepší o 1,5 hodiny. V tejto súvislosti sa mi vynára scenéria keď som sledoval 10.12.2002 Romana Beňa a Dušana Brozmana v Stepe. O čo vtedy išlo? V zápise z vrcholovej knihe z 10.12.2002 vyberám zápis ktorý tam spravili.

Beňa – Brozman „on side“ Step by step. Super !!!! Doporučujeme dvoj kombináciu ciest Kryogén a Step by step. V jednom dni ! Čaute.
Ten kto liezol zimu na Krici vie čo sa za týmto zápisom skrýva. Veľa driny, lezeckého umenia a fortieľu. Neopakovateľný Beňa/ Haiglander a Brozman /Medveď. Obidvaja veľmi dobrý horolezci, ktorí túto dvoj kombináciu naozaj spravili. Tým postavili všetkým latku hodne vysoko a dodnes to po nich nikto nezopakoval. Hodili nám rukavicu a ja by som ju túto zimu rád zdvihol. Uvidíme. Idem robiť zápis do knihy. Tento rok sa to dá. Pred dvoma rokmi sa to nedalo lebo pero bolo zamrznuté a bola tma. Dnes je svetlo a je tu tužka a tie zvyčajne nezamŕzajú. Zostupujeme Šúchalou popri Kolovom rebre a obzeráme vežičky v ňom. V Basse campe delíme materiál systémom Daniel / Leimond. Napchávame do seba čo sme si doniesli a padáme preč. Na lúkach sa otáčame a nič….. Kric je schovaný za hustou stenou hmly a nič nenasvedčuje tomu že v tej hmle sa pred pár hodinami niečo vôbec dialo. Zvláštny pocit. Niečo také, ako keď čítate knihu a prevrátite list. To čo ste čítali zmizne s očí a ste úplne inde na inej strane. Takto nejako funguje aj táto hmla. Posledný list tejto akcie prevraciame spolu s borovičkou v krčme u Boboka a v autobuse platíme okrem cestovného aj za batohy. Vraj pre istotu, čo keby revízor. Nevadí, po takomto preleze Stepu môžu prísť aj dvaja revízori.

Števo Krč

You must be logged in to leave a reply.