Toho roku začalo skoro mrznúť a napadlo veľa snehu. 9.12.2001 preliezla Široký žľab dvojica Kóša – Krchňák. Teda necelé dva týždne pred nami. Dnes je štvrtok 20.12.2002 a je napadaného veľa snehu. Až tak veľa že sa nedá skoro nič liezť, pretože všetko je ním zafúkané a zalepené. V horolezeckom svete existuje teória, že liezť sa dá vždy. Len treba vedieť čo, mať chuť a mať na to! Vždy keď je takéto počasie, tak sa netrpezlivo čaká kedy sneh stečie zo skál aby sa mohli liezť skalné veci. Toto je čas lezenia žľabov na Krici a dnes je na rade Široký žľab. Cesta z r.1980 klasifikácia V. Neviem ako padla voľba pre túto cestu, ale fakt je ten, že nastupujeme dnes do tejto cesty v zostave Beňa – Krč a nie do žiadnej inej. Vstupujeme do úzkych vrát Širokého žľabu. Je to taká protirečivá veta, ale skutočne vstup do tohto žľabu je dosť úzky a žľab sa rozširuje až vyššie. Skoro do polovice žľabu vystupujeme po zasneženom skalnom podklade a pomerne rýchlo sa dostávame k prvému štandu.
Pokiaľ sa štandujem, Roman lezie ďalej ľahkým snehovým terénom pod skalný múr, ktorý sa stavia v žľabe do cesty. Stredom vedie puklina a v nej zo pár nitov. Viac snehu a trochu cencúľov, to nie sú pre Romana žiadne prekážky a o chvíľu leziem za ním a som pri ňom. Dve ďalšie dĺžky idú v pohode, pretože sú veľmi ľahké. Posledných 15 metrov cesty Roman mení smer a vlieza rovno do stredu Bočného turistického výhľadu. Na tento výhľad má výlez táto cesta ale z ľavej strany. A Roman to napálil rovno stredom. Kus skaly, skôr by som povedal „sólo“ kus. Balvan 10×10 metrov, v jeho strede výrazná trhlina a na vrchole bočný turistický výhľad. Tá trhlina ma vždy lákala , ale kto by liezol taký kúsok, keď okolo sú iné možnosti? Dnes viem že Roman určite áno. Na spodku, asi tak na dočiahnutie, objavuje slučku. Starú, tvrdú, bez farby a založenú do spáry na pieskársky spôsob, teda uzlom do trhliny. Za ňou ešte stihne niečo založiť a divadlo sa začína.
Rýchly postup sa skoro zastavuje a mení sa aj spôsob lezenia. Ruky, nohy, hlava oči, čakany a k tomu neskutočné vyvažovacie variácie. To všetko fantasticky pokrútené, vytvára akúsi zmes ktorá pripomína Tarantulu pred zaútočením na korisť. Nehybnosť vystriedajú tri, štyri rýchle pohyby a znova strnulosť. A znova, útok a prechod do kľudu. Neviem možno to odkukal z nejakého akčného filmu, ale jedno je isté, lezie ďalej! Každý jeden chyt si musí vyčistiť od snehu ktorý je ako šlahačka. Ak neočistí a stlačí ho rukou vyrobí si niečo čo sa veľmi šmýka a nedá sa vôbec držať. Ešte zopár takýchto výpadov a Roman mizne na vrchole. Za ním sa plazí lano ako farebný hadík, ktorý keby nebol druhým koncom pripútaný ku mne, tak by veľmi rýchle ufujazdil. Hadík prestáva bežať a o chvíľu počujem „Lez“ .
Dávam do pohybu moju stuhnutú súpravu, upracem štand a o chvíľu už stojím pod veľmi „škaradóu“ slučkou. Vyzerá hrozne a je ako kus drôtu ktorý sem ktosi namontoval ešte v prvej polovici minulého storočia. Keď z nej vypínam karabínu tak sa ani nepohne. Je to proste „starena“. Po pár krokoch mám starenu pod nohami a pozerám priamo na hexák, ktorý mám oproti nosu. Ten je osadený celkom fajn, ale aj ja som už celkom fajn! Ani neviem ako a som ako Roman predo mnou v polohe Tarantula. Musím kúsok zostúpiť aby som mohol vypnúť istenie a znova naliezam do Tarantuly. Múdry ľudia hovoria, že peniaze krivia charakter. No a ja som zase prišiel na to, že Tarantula kriví zase telo. Ježiš, Mária – a ešte ako! Niekto by možno použil termín „vyvažoval som“, lenže ja sa musím priznať že som bol dokrútený. Akokoľvek som sa snažil a hľadal polohu, vždy tam bola so mnou Tarantula. Presne ako u Romana, iba s tým rozdielom že tá moja nechcela liezť. Vždy keď išlo do tuhého jednoducho zdochla a chcela sa hočkať „marha“ v lane, čo som jej zase nechcel dovoliť ja. Marhe sa stále nechcelo a mňa opúšťali sily. Keď som už jasný, tak z posledných síl odopínam frenda zasúvam ho do špáry a „vyhrávam boj s prírodou“. Visím za pravačku spolu so zdochnutou marhou tarantulou a je nám fajn. Ďalšie kroky robím za pomoci frenda. Ťahám marhu za sebou a keď frenda vyberiem tak marha ožije, lebo už je v ľahšom teréne. Vyzerá to na lacný trik, ale vysoko účinný. Jednoducho sa chcela povoziť.
Aby som nebol zaujatý, tak musím priznať, že pod vrcholom na jednom mieste zase potiahla ona mňa. Na vrchu sa ma Roman zo svojim jemne ironickým úsmevom pýta, „Tak ako?“ Idem s farbou von a všetko priznávam. Aby som nebol zase celkom za posledného, tak sa ho pýtam prečo tak riskoval a zapínal „starenu“. Jeho odpoveď je klasická -TAK-TO-MÁ-BYŤ-

Pomaly sa balíme, tep a tlak sa dostáva do normálu. No a Roman dodnes nevie, že vtedy liezli s nami aj Tarantule. Načo aj!
– VEĎ: -TAK-TO-MÁ-BYŤ- –

Števo Krč

You must be logged in to leave a reply.