V kalendári je dátum 13.2.2001 a my vyrábame novú cestu ktorá by sa mala liezť zo zbraňami a v mačkách. Teda zimnú cestu. Čistenie, vŕtanie a osádzanie nitov trvalo tri štvrte roka. Svojím spôsobom je to obdoba Jastrabice, ale zimná. Má svoj smer ale aj svoj pôvab. Tri dĺžky v skale a jedna v trávach. Skalné lezenie veľmi príjemné, je vždy čo chytiť a vždy sa na niečo postaviť. Cesta je výborne odistená, každý štand má dva nity a sú budované tak, aby ten dole bol vždy krytý pred tým čo letí z vrchu dole. Toto je popis cesty do ktorej nastupujeme z Romanom Beňom. Chceme spraviť jej prvoprelez. Od začiatku zimy sa snažíme vychytiť počasie pre túto cestu. Potrebujeme mráz a ten sa akosi nekoná. Je polovica februára a stále je teplo. Rátame z nočnými mrazmi, tie však sklamali a denné teploty vystupujú až na +10 stupňov.
Za takýchto podmienok nastupujeme do Kryogénu o 11.00hod. Príjemne položená rampa asi 7m a nad ňou 2m previsnutej stienky (ľavý nástup), ostré, úzke ale výborné chyty určujú spôsob lezenia. Mačky obuté na plastoch, holé ruky – čisté skalné lezenie a skala rastená tak, že sa proste nedá spadnúť. Prvý štand a nad nami 15–20m pilierik. Po 50m prvej dĺžky si osvojujem systém a princíp lezenia v tejto ceste. Mačky obuté na plastoch, holé ruky. Je to veľmi príjemné. Horšie je to z lýtkami na nohách. Stupy nútia držať plasty v uhle 95 stupňov. A túto prácu musia spraviť nohy. Je to však ako u všetkého len otázka ako sa s tým kto vyrovná. Darí sa mi to tak že prestávam vnímať bolesť achiloviek a pociťujem radosť z lezenia. Rampu vystupujem v pohode, hra na rovnováhu ma napĺňa radosťou. Radosť končí v trávach (mixoch), ktoré sú úplne rozmrznuté, strmé a pri zavedení čakana fungujú tak, že sa vyťahujú a ostávajú na čakane. Tridsať metrov takéhoto lezenia ma hneď preberajú a miesto pohody je tu rešpekt. Mozog dáva príkaz na opatrné a úzkostlivé lezenie. Všetko je tak mäkké a pohyblivé, že poučka o troch pevných bodoch je absolútne klamstvo. Z troch pevných funguje len jeden a ten štvrtý je len hádanka. Pozerám hore a vidím dva štandovacie nity. Vždy sa teším do štandu ale tieto dva, sú mi drahšie ako čokoľvek. Odsadávam a cítim sa bezpečne, lebo tam som pripútaný k pevnému bodu a všetko trasľavé je podo mnou. V ďalšej dĺžke je asi 10–15m trasliaka a potom ústup doprava pod kolmú stienku s morálovým istením. Trochu figliarsky nástup, ktorý pred nami vrátil Michala a Peťa z Horného konca. Omylom nastúpili do tejto cesty v lete a až v trávach zistili, že to bude asi zima. Trávy ich tak vydesili že cestu nedoliezli. Nastupuje sa do stienky nie moc ťažkej, ale nie je to v pohode. Chce to rozum. Sú tu možnosti ktoré ma dostanú do super chytov ale počasie určuje tú ideálnu. Pod nitom doľava a nad ním doprava po veľkých chytoch. Alebo doprava o stupeň ťažšie. Podľa Michala, čo tu boli pred nami, čakám bojovačku ale asi som zvolil ľahšiu variantu a ľahko sa ocitám v kľúčovom žliabku celej cesty. Nechcem liezť RP a ani OS. Snažím sa to len proste preliezť a nedávam dôraz na kvalitu. Ide mi len o prelez a preto na vrchu ani neurčujeme klasifikáciu. Chceme ju určiť v podmienkach typických pre zimu a tento prelez má k tomu ďaleko. Dvakrát odsadávam v nitoch aby som sa zorientoval a raz som použil v trávach expres v núdzi. Druhá polovica tretej a prvá polovica štvrtej dĺžky sú doslova lezecké fešandy. Plytký kútik asi 30m dáva zabrať. Nie fyzicky ale technicky. Je to lezenie kde je vždy na čo stúpiť, alebo čosi chytiť. Straší skôr akási neosobnosť celého kúta. Po pár prelezených metroch si získava moje najväčšie sympatie a leziem pre krásu. Je mi jedno či to je za IV alebo za VII. Pocit bezpečia a pocit slobody. Úžasná vec pre zimnú cestu. Končí štvrtá dĺžka asi 10–12m, ktorá má vlastnosti uzavretého kúta. Potom nasleduje akási rampa, nie viac ako za III, ktorá nás vytiahne až na vrchol Chrámového Štítu. Čo je veľmi prekvapivé je, že výlez na vrchol Chrámového Štítu je proste udalosť. Jedná sa o prechod zo silne izolovaného priestoru do priestoru šírky a tu sa treba zastaviť. Vychutnať si výlez na vrchol. Kto má cit pre takéto veci, tak sa posledné metre sústredí na výlez a až na potom na vrchole pochopí z čoho vlastne vyliezol. Na vrchole Chrámového Štítu je bod z ktorého sa dá pozrieť do Kryogénu. Keď som sa do tej hĺbky pozrel ja cítil som sa strašne dôležito a viem že ten istý pocit bude mať každý kto pôjde po nás.

Števo Krč

You must be logged in to leave a reply.