struho_i___imgp2391Z Handlovej odchádzame 21.3.2009 v sobotu ráno autom o siedmej a o 9.15 už stúpame z Tatranskej Polianky smerom na Sliezky dom. Zisťujeme že je tu celkom slušná premávka. Cestou nás predbiehajú nadupaný skialpinisti a naše udýchané kráčanie z batohmi na chrbtoch pôsobí dosť trápne. Vždy sa nám za chrbtom niekto objaví, prefičí okolo nás a o chvíľku sa v diaľke stratí. A tak to ide až na Sliezky dom. Ubytovanie máme zabezpečené a tak ideme na istotu. Luxusné ubytovanie za 30 eur pre jednu osobu na jednu noc poskytuje na izbe pre dvoch jednu manželskú posteľ , televízor, sprchu , WC, plávajúcu podlahu a k tomu jedny raňajky. Zvyčajne párky alebo praženicu.
Vybaľujeme sa, kŕmime, pijeme a po druhej poobede, vyrážame pod Sopeľ s cieľom prešliapať si cestu pod ľad a vrátiť sa. Je tu veľmi veľa snehu a tak si chceme pripraviť pozíciu na zajtra aby sme ráno skoro vybehli pod ľad pokiaľ nezačnú padať lavínky. Ich cestovný poriadok už poznáme z Februára keď sme tu boli liezť z Marekom Orolinov ľad. Doobeda sa slnko opiera do svahu kam ideme a tak je treba pod stenu isť skoro ráno pokiaľ nočné mrazy ešte držia snehové polia pokope. Lavínky začínajú padať okolo deviatej a to už musíme byť v bezpečí mimo snehových polí. Poobede keď sa slnko preklopí na druhú stranu začínajú padať v proti svahu. Funkciu radlice si berie Struho a neúnavne hrabe kanál v snehu z Velického plesa až pod Sopeľ. Nedočkavý Marek si zobral zo sebou aj materiál a tak ako prvý nastupuje do ľadu. Zisťujeme že ľad je v začiatku druhej polovici nad slučkou dosť tenký a hrozba že by sa mohol odlomiť je viacej ako reálna. Viem z histórie tohto ľadu že tu bol takýto „ smrťák „. Vtedy odlomený celý Sopel zletel aj s prvolezcom a ten to neprežil. Existuje možnosť ako sa dostať na ľad z vrchu. V pravo za vežou ktorá ohraničuje ľad je mixový asi trojkový žľab a tak sa vydávam na prieskum a v snehu po prsia hrabem kanál teraz ja. Na Sliezky sa vraciame pred zotmením. V reštaurácii pri pivku robíme ako ináč záverečnú. Na druhý deň ráno o siedmej už stúpame znova pod ľad aby sme stíhali lavínový harmonogram. Fučí mrazivý vietor a klesajúca inverzia nám predvádza svoje svetelné divadielko. Budujeme plošinku na istenie tesne pod skalným previsom a z nej z Marekom vyliezame z boku na vrch Sopla kde objavujeme štand z nového nitu a starej skobky spojených slučkou. Z neho je treba zostúpiť asi desať metrov k ústiu samotného ľadu kde nájdeme v pravej stene ( pre lezca lezúceho od spodku v ľavo) istenie, v ňom slučku a dva prúsiky. Všetko pospájame HMS –ou a z nej zlaňujeme. Cestou okopeme hrozivo vyzerajúce cencúle a začína sa búšiť do ľadu. Darí sa tak nejako striedavo ako komu. Najviac zabojoval Mareček , bol jednoznačne najlepší a prežil aj pád lavíny. Marekove čakany prešli testovacím kolom a Struho má nabité kramle v hlave. Hrozí kúpenie nových čakanov a asi aj koniec vývoja lezeckých čakanov v Handlovej. Mareček testoval nové proti lavínové rukavice, kade chodil nechával orandžové značky a Marek úspešne zdemoloval jednu šraubu do ľadu.
Keď už nikto nevládal balíme pinkle a ideme na Sliezky zjesť raňajky ktoré sme si dohodli z personálom na 14.00. Cestou zo Sliezkeho do Polianky sa dohadujeme či nájdeme auto zaparkované v Polianke na špaííkoch alebo na kolesách. Bolo na kolesách. Na záver postreh. Miestny lezci z okolia sa na Sliezkom dome už neubytovávajú ako to bývalo kedysi ale lezenie robia na otočku. Prídu, zalezú si, na chate si dajú pivo a odídu domov. Je to spôsob ako ušetriť.

Text: Štefan Krč
Foto: naši


Fotogaléria

no images were found

You must be logged in to leave a reply.