Zvonenie telefónu v Obchodnom dome prerušilo Baťkyho myšlienky na zostavovanie jedálneho lístka na najbližšie 4 dni. Hodiny ukazovali 13.05 a napriek pracovnému dňu bolo v Kauflande veľa košíkov.

“Počúvam ťa Maťka?” ozval sa do telefónu, ale myšlienky stále blúdili okolo mliečnych výrobkov v chladiacich boxoch, kde sa práve nachádzal.

“Posunuli ste odchod o hodinu ?” pýtala sa Martina, ďalší člen nastávajúcej výpravy.

“Nie, prečo sa pýtaš? Hádam nečakáš na určenom mieste ?” zvolal Baťky so zvyšujúcim sa záujmom o túto nečakanú situáciu.

“Veď si mi písal, že o 12.00 mám čakať!”

“Ale o polnoci…. Aha”

blbé SMSky, pomyslel si,

“Prepáááááááááááč, prepááááááááááááááááááč ja som myslel 12.00 v noci…”, začal sa ospravedlňovať, ale zjavne to nepomáhalo.

“Tak večer, čau”, tak nejako nasledovalo ukončenie telefonátu Maťou.

Na parkovisku pred K-systemom sa zišli Baťky, Ivan a Maťa samozrejme všetci s dobrou náladou. Každý sa tešil na výlet, a hlavne na sľubované teplejšie, slnečnejšie počasie, ktoré predpovedali správy z krajiny o 700 km južnejšie od miesta, kde nastupovali do Ivovho auta. Chytro naložili posledného člena výpravy Duška, trošku nevrlého, lebo si nestihol pospať. Počas cesty, napriek nepriaznivému, stále striedajúcemu počasiu, panovala dobrá nálada a DJ Baťky púšťal CD od DJ Dušana. Niektoré padli na úrodnú pôdu, niektoré boli skritizované pod čiernu zem.

Neustále “Už tam budeme?” liezlo na nervy aj Baťkymu, napriek faktu, že to vychádzalo v pravidelných intervaloch práve s jeho úst. Na tvar miesta, ako hovoria Žiarčania, mysteriózna štvorka dorazila niekedy medzi 7.00 – 8.00. Presne povedané o 8.30

Ospalé raňajky a chlad vonku donútil pricestuvších konať tak rýchlo, aby sa dostali do postele čím skôr.

“Aj tak je kosa ako v ruskom filme” preniesol ktosi a štyri duše zachrápali.

Poobede pod skalami bolo dosť chladno, ale nikoho z kompánie to nezastavilo a všetci liezli čo to dalo. Duško a Baťky naťahovali jednu cestu za druhou. Ľahké, ale veľa. Dokonca aj Ivan preliezol nejaké na prvom konci, hoci občas použil miesto jednej expresky dve, všetko sa zdalo v poriadku. Maťa hneď v prvej ceste padala, lebo sa jej šmýkali nohy, ale vybojovaný stred nepríjemnej 4b sa odmenil vrcholovým dolezom. Začali liezť až poobede a vzduchom poletovali občasné vločky snehu a ruky tuhli, tak v každej ceste zopár nohandov a zohrievali sa ruky.

“Duško ?” ozval sa niekto s postávajúcej zvyšnej trojice.

“No?”

“Nie je ti zima?”

“Je, a riadna, necítim ruky” odpovedal Duško a pokúšal sa liezť ďalej.

“A prečo potom lezieš v kraťasoch?”

Odpoveď neprišla, pretože Duško doliezol ďalšiu cestu a dvojice sa striedali.

Baťky už počas zapadania slnka doliezol nejaké cesty a celkom už mal vylezených 11 kusov. Duško iba 8. Samozrejme ctižiadostivosť, hnala bývalého futbalistu ďalej.

“Bacigála, koľko máš ciest ?”

“S tou poslednou 5b-čkou, 11 prečo?”

“Daj lano, idem to doliezť aj ja” rezolútne odpovedal Dušan.

“Už je tma, kašli na to”

“No pravda, aby si mal viacej ako ja” odpovedal a tak už za úplnej tmy, samozrejme bez čelovky, tie ostali na chate, doliezal poslednú cestu. Nevidel stupy, nevidel chyty, nevidel nič.

“Aj keby som tu mal byť do rána doleziem” a doliezol a zlanil. Našťastie po chvíľke hľadania našiel Baťky čelovku a tak bezpečne pobalili všetky veci a zišli k autu, aby sa premiestnili do dediny Predloka ku Borisovi, kde spali.

“Na chate sa svieti” ozvala sa Maťa.

“Dúfam, že nám tam niekoho nedal” protestoval Baťky, aj keď vedel, že ešte dve postele boli voľné.

“To sa svieti asi len v sprche” načrtol niekto dobré riešenie, alebo skôr márny pokus.

V chate sedeli traja zatiaľ cudzí ľudia, hovorili cudzou no perfektne zrozumiteľnou rečou. Český bratia.

Veselý Radek, pohodový Honza a trochu zvláštny Jirka.

“Tak keď už sme sa takto zišli, tak si dáme na privítanie za pohárik” navrhol so Spišskou Borovičkou v ruke Dušan a nikomu nebolo treba dva krát núkať.

“Kam jdete zítra kluci a vodkuť ste?” začeštil ktosi.

“Zasa do Kalu, tak ako dnes a sme takmer srdca Slovenska” zamrmlal Baťky, lebo snahy vysvetliť kde je Žiar nad Hronom alebo Handlová boli márne.

“A vy?”

“My sme s Ádru.”

“ČOŽE? To ako domáci a Adršpachu, Teplíc a tak ?” Vystrelil Baťky

“No jasne, pískaři.”

A už sa kuli plány na výjazd do čiech.

Borovička padla ako liter vína, vlastne aj liter vína padol, nejaké to pivko a šup do postele, všetci v pohode.

Ráno dávalo tušiť, že slnkom zaliate skaly budú pre niekoho pôžitkom a radosťou a nepríjemné pracovné emaily budú pre Ivana začiatkom rozpoloženia, ktoré neskôr nabralo obrátky.

Prvé ľahké cesty boli v pohode a Ivan si vybral cestu, kde som ho mal odistiť. No pravdepodobný stres z práce a málo vylezeného vo svojom živote ho uzemnili a tak sa s Maťou vybrali aspoň na prechádzku okolo skál, lebo ciel Maťky bol na dnešný deň viac ako deň predchádzajúci, čo preliezť viac ako tri cesty asi nebude problém za celý deň. Veď predsa bola tretí krát v živote na skale. Alebo štvrtý. Maximálne piaty.

Baťkyho po kvalitnej zimnej príprave, sedem krát do týždňa nič nerobenie, veľa opakovaní, začali po pár cestách páliť brušká na prstoch a tak zotrvával vo vražednom tempe prekonávania ťažkých päťkových cestách s občasným šestkovým prelezom. Duškovi sa tiež nechcelo a tak liezli v pozvoľnejšom tempe obaja lezci, ktorý od augusta neboli na skale.

“Tieto dve cesty sa mi páčia, pozri do sprievodcu” požiadal, ako vždy slušne Baťky a ako vždy slušne Duško pozrel.

“Jedna je 5c druhá 5b, alebo 6a, ale skôr 5c či teda 5b, neviem tieto čiary sú nejaké divné. Aha mám to je to stopercentne 5a” potešil sa Dušan

“Určite?”

“Hovorím stopercentne!” ale keď Baťky zobral knihu do ruky videl, že je to 5b.

Medzitým prišli prechádzkari a Ivan sa hneď pýtal na druhý koniec už natiahnutej cesty. Tu sa Ivanova pohroma blíži k hororovému koncu. Ráno email od šéfky že nedoťahuje veci do konca, doobeda neúspech v lezení no nevyhnutný koniec prichádzal teraz.

“Leziem”, “Istím” vymenili si slová Duško s Ivom a v ten deň katastrofy priťahujúci Ivan začal liezť.

“Kurva” zahrešil asi v polovičke cesty Ivan a Baťky zdvihol zrak. Dušan tiež nič nevidel, akurát Maťa všetko natočila na kameru. Na plece mu totiž pristál nejaký polozdochýňajúci, prašivý hlodavec. Pravdepodobne ušiel z pazúrov nejakého väčšieho dravca.

“To bude ten z hora, ja som ho tam videl.” preniesol Baťky “a nie že mi podáš ruku” povedal sucho keď videl ako ho Ivan rukou odhodil z pleca.

Nikto to nekomentoval, ale pri predstave, že počas lezenia padne lezcovi na plece takmer zdochnuté zviera, je prinajmenšom úsmevná ale hlavne nepríjemná.

Do konca dňa sa nestalo takmer nič zaujímavé, doliezlo sa zopár ciest, trochu si zaliezla Maťa, trochu Ivan a všetci sa svorne pobrali na “Točeno” na terasovú vyhliadku.

“Ni, točeno, flaško” nebola zrovna hláška, ktorú traja chlapci chceli počuť, ale nič iné im nezostalo.

“Dáme jedno a pôjdeme dolu do dediny na čapované.” predniesol už vopred schválený návrh Dušan a dali Laško-flaško.

Ivan si dal tiež pivo, “ale Maťka, neviem ako šoféruješ, ale ja nikdy nepožičiavam auto”, ale skôr ho to mrzelo ako tešilo. V ďalšej krčme odpoveď ni točeno vytočila Duška tak, že takmer prevalil čašníka, keď utekal von nahnevaný.

“To snáď nie je možné” protestoval Baťky a nahnevano nastupovali do Ivovho auta s Maťkou za volantom.

V Kopri, v obchodom dome sa všetci najedli so slovami “Je to teplé, nemusím to chystať a hlavne nemusíme po sebe umývať riad”. “A ešte to aj chutí” dodal ktosi. V potravinách sa štvorka so Slovenska stretla so spolubývajúcou trojkou s Čiech a spolu nakúpili nejaké plechovky Staroprameňa, ktorý bol na počudovanie lacnejší ako najlacnejšie domáce pivo.

Cesta ku domu, kde štvorica bývala, sa stáčala prudkou 180 stupňovou zákrutou, lemovanou vysokými betónmi, mierne stúpajúcou. Keď počas cesty Maťa videla, že Ivan sa napriek jej dobrým šoférskym skúsenostiam chveje ani osika, tak si pred chatou dovolila utrúsiť

“Ivo stíš prosím ťa rádio, nech počujem škrípať plechy”

A to už bol definitívny kliniec Ivanovho lezeckého dňa, krvi by sa mu nedorezal.

Na chate neskôr padali dohovory medzi Slovačou a Čechmi, vy ku nám, my ku vám.

Plán na druhý deň bol jasný, celé osadenstvo s chaty sa stretneme v Ospe.

Ivovi a Maťke chceli Duško a Baťky ukázať ako vypadá naozajstná skala a tak raňajšia prechádzka sa niesla v znamení Mišej Peči. Keď sa po prechádzke dostali konečne do Ospu, vedeli, že spravili zle. Možno to bolo únavou, ale Baťkymu ani Duškovi sa nejako nechcelo, a napriek tomu a bohužiaľ našťastie vďaka bohu, že napriek tomu bol Osp plný, ale úplne plný ľudí. Slnko svietilo a do každej cesty čakali dve až tri trojice, akurát cesty obtiažnosti 7a a vyššie boli prázdne. Kto vie prečo.

“Poďme znovu do Črneho Kalu, je tam viacej ciest a veľa ľudí sa tam viacej rozptýli” povedal Baťky a o chvíľku už boli späť na skalkách malých, kde zo začiatku a napriek nádhernému počasiu, nikomu so štvorice, respektíve dvoje, nechutilo liezť. Nakoniec sa Baťky vyhecoval a obliekol si sedačku a pustil sa do platňových slnkom zaliatych stien a za odmenu mu bolo nádherné lezenie.

Vo vyhriatej vápencovej ceste upozornil Maťu, že sa tam vyhrievajú jašterice a tento fakt vystrašil dievča, napriek tomu, že jašteričky sú malé a neškodné. Tlieskaním dlaňami po skale sa snažila jašteričky odohnať, ale pravdepodobne sa jej to nepodarilo a tak po chvíľke povedala že ju bolia ruky a že musí isť dole. No dychberúce neboli jašterice, ale vedľajšia dvojka nejakých čudákov, ktorí sa rozprávali lámanou angličtinou a jeden evidentne trochu viacej skúsený, učil toho evidentne menej skúseného, ktorý asi prvý krát v živote istil, základy bezpečnosti. Všetci okolo nezainteresovane postávajúc boli spotený od strachu asi viacej, ako ten čo liezol. Nie neboli viacej, ale veľmi podobne. Nebezpečie úrazu vzrastlo, keď prvoistič chcel spustiť prvolezca dolu. To už naozaj všetky lezecké dvojice stratili farbu a odkladali svoje veci, aby nebodaj neboli od krvi.

“Wait, i’ll help you” vyskočil Baťky. Nevydržal to, a snažil nedokonalou angličtinou vysvetliť slabo-rozumejúcemu chlapovi príncíp istenia kýblikom. Nakoniec Baťky chytil lano a pomáhal, zabezpečoval spust prvolezca.

“Dont worry!” od Baťkyho bolo myslené naozaj úprimne, no smiech okolitých lezcov prezrádzal, že niekedy je menej menej a už iba pomáhal pri spuste, bez zbytočných ďalších provokujúcich hlášok.

Večer po poslednej 6a Baťky s Duškom dostali znova chuť na lezenie, no bolo už na čase isť dolu, a mali dohodnuté stretnutie s Borisom, človekom ktorému patrilo ubytovanie.

Víno od Borisa, Fľaša od nových českých kamarátov, pivo, rýchly nástup alkoholu a nelezenie na druhý deň ich možno zblížilo viac ako sami čakali.

Baťky a Duško dúfa, že sa s Radkem a Honzou strednú v Adri a spoločne strávia ďalší, zaujímavý víkend, plný zážitkov …

Komentáre (3)

  1. Fotky ešte vymením, keď budem mať od Maťky. Tieto od Ivana s tým rozmazaným efektom hore dole nie sú bohviečo, ale nič lepšie momentálne nemám. Potom zmením aj veľkosť a rozmer, toto som nabúchal len tak na rýchlo…

    Aha, teraz som sa dozvedel, že Maťa nemá veľa fotiek, tak smola, ešte nejake potom povyberám s Ivanových

  2. Ako sorry že som niečo fotil 😀 … zážitok parádny aj tak…

  3. A ešte jedna vec, toho hlodavca sme pravdepodobne zachránili. Maťa mu dala nejaký chlebík a začalo to hlodať. Dokonca to vypadalo, že to na slniečku vyschlo a dúfame teda, že sa to zotavilo natoľko, že bude ešte dlho pôsobiť vo svojom okolí …

You must be logged in to leave a reply.