Osvedčená zostava, zmena polohy na mape, rovnaký cieľ..asi takto by sa dal na začiatok zhrnúť náš „trip“ do krajiny Trollov. Náš lezecký leader z východu Slovenska, alebo aj zo severu Nórska, u ktorého sme strávili minulí rok sa k nám pridal v Osle na letisku, počas čakania na let do Alesundu, inak veľmi pekného mestečka, zvaného aj „Benátky severu“.

No a kto sme boli my? No teda nestarnúci Minkos Koša, Ivo Pavlík a ja. Už vo štvorici sme vystúpili z lietadla v Alesunde a plní očakávania sme sa premiestnili k Martinovi Lotzovi, u ktorého sme trávili nasledujúcich 10 dní. Martin je Nemec, ktorý už 6 rokov žije v Nórsku, dobrý letný lezec, ktorý lezie už 15 rokov a už druhý rok sa venuje aj ľadovému lezeniu. V okolí je známy najmä vďaka jeho zdolaniu „koruny Alesundu“, teda 7 kopcov v okolí mesta. Na prvý pohľad v horách nezameniteľný Martin nosí zo sebou starý drevený čakan Edelrid asi 80cm a namiesto goráčových gatí nosí staré Tirolské pumpky..proste klasik.

Našu šestku uzatvára Branislav „Brancin“ Beliancin toť, z Janovej Lehoty, ktorý tiež dlhšiu dobu žije Nórsku a zásobuje naše oči krásnymi fotkami „zelenej dúhy“ a iných skvostov v jeho podaní…

Na prvý deň nám chalani nachystali ľadík na rozlez…my sme chceli tak do WI.4,max 200 m, s nástupom max. do hodiny…to posledné sa cca. splnilo, ale tie ostatné ani moc nie :-).

Hneď ako sme to monštrum uvideli z cesty sme vedeli že to nembude zadarmo, ale keď sme sa tam trepali už taký kus, tak sme ho opáčili. Čím sme k nemu boli bližšie, tým sa zväčšoval a pochopili sme že naše odhady od cesty sa „troštičku“ líšili od skutočnosti.

Keďže bolo cca 11 hodín keď sme naliezali, tušili sme že ho asi nestihneme preliezť, no chceli sme sa dobre ponaťahovať po skoro 20 hodinách vysedávaniach v buse a 737 kách. Prvá 50 m dĺžka tak za 4 nás slušne zahriala a našli sme krásny štand v jaskyni, cez ktorú ľad pretekal, to znamenalo veľmi ťažké lezenia v ďalšej dĺžke..tak sme sa rozdelili, traja sa rozhodli otestovať prvé Abalakové hodiny a traja sme pokračovali ďalej hore. Nerozlezený Ivo Kraviansky podal skvelý výkon a tak sme s ťažkosťami doliezli za ním na ďalší štand, odkiaľ potiahol ešte jednu necelú dĺžku na miesto kde sa kvalita ľadu už zlepšila a konečne prestal byť po 100 metroch kolmý..tak sme zrobili ďalšie Abalakové hodiny a mastili ta dolu do doliny, bo už sa začínalo aj stmievať..toš, na rozlez “super“..díky chalani.

Odhadovaná obtiažnosť prelezenej časti WI.5+ ???

Škoda nedolezeného prvovýstupu ľadu bez názvu.

Ďalší deň nám príroda dopriala oddych, keďže z neba padala voda, tak sme aj my šli do vody, do neďalekej plavárne, kde práve v nedeľu majú rodinné kúpanie…nie, ozaj sme neprišli 5ti chlapi okukovať tie mamičky s malými deťmi do bazéna s vodou po gu… na jednej strane až po ramená..Ale vyhriali sme sa v saune presne pre 5 osôb.

V pondelok nám už ani daždivé počasie nezabránilo zaseknúť motyčky do krásneho modrého a hlavne mokrého ľadu Fjorstad foss. Dali sme tri varianty, za zmienku stojí tretia ( WI.5 ) cez ciagle visiace ponad jaskynku. Ivo zase zabojoval a tak som si mohol vyžmýkať rukavice a po ňom čistiť cestu od šrúbov ako sa hvarí na východe :-).

Úplne mokrí, ale spokojní sme večer žhavili všetky tepelné zdroje dostupné v dome aby sme mali aspoň ako tak suché veci na ďalší deň. Tak sme pomohli sušeniu aj intravenózne, nejakým tým Tatranským čajom, človek nikdy nevie čo všetko môže pomôcť.

Robili sme to dobre, lebo v utorok ráno sme mali všetko suché, okrem Ivových Pavlíkových topánok, v ktorých sa mu „usadili žaby“ potom ako mu tam pretieklo cez nohavice :-).

Počasie konečne dostalo rozum, tak sme si vybrali ľad, ktorí sme videli cestou z rozlezového ľadu, línia cca 200 m 4-kového lezenia sľubovala príjemné lezeníčko, tak aj bolo, dobrý ľad, opekanie sa na slnku s následnou prechádzkou na blízky vrchol s krásnymi výhľadmi na fjordy a kopce okolo nás boli odmenou za mokré lezenia deň pred tým.

Streda nás opäť rozdelila na dve partie, Minkos s Ivom P. a Martinom šli pekný žľab ktorý si vyhliadli počas cestovania autom, takže dali cca 800.m asi trojkového lezenia s pekným výhľadom z vrcholu kopca. Zaujímavé bolo, že pri obliekaní sa pod stenou Martin zistil že: „I haven´t crampons“, toš bola to celkom sranda vraj zhadzovať mačky dolu ľadom na lane.

Ja s Ivom K. a paparazim z Lehoty sme šli opáčiť visiacu sviečku neďaleko. Prvú dĺžku pekného 30 m lezenia mi Ivo prenechal a tak 4+ kový ľad ma slušne rozdýchal..ale keď som pri vytváraní štandu navŕtal „ropu“ a voda cez 23 cm skrutku striekala na mňa prúdom ako keď polievate záhradu, tak ma to aj schladilo kus J. Toš som štand vybudoval na opačnej strane, čo vyhovovalo fotografovi, ale odlez z neho mal Ivo veeeeľmi nepríjemný, kolmá časť, s nie najlepšími možnosťami istenia mu dala zabrať, ale je to bojovník a natiahol krásnu 60 m dĺžku až k prvej dobrej briezke. Vznikol z toho prvovýstup Sledalsfonna 80 m, WI/5.

Keďže Ivo musel utekať späť na sever za svojou rodinkou a pracovnými povinnosťami tak sme sa večer rozlúčili, Martin nám zaspieval trošku karaoke po Tatraňáku a čakal nás ďalší rest day. Využili sme ho na cestovanie kompou do Alesundu, mestečka veľkého asi ako Handlová. Pekné staré stavby, plachetnice, darčeky a tak…

Martin nosil v hlave myšlienku „vyfúknuť“ domácim lezcom krásnu líniu skoro priamo nad jeho domom. V piatok 22.2.2013 sme o 7. stáli pod žľabom a začali pomaly stúpať hore, nabalení dosť na ťažko, 12 skrutiek do ľadu, sada čokov, hexov, ball nutsov, 3 friendy, 2 snehové skoby, jeden Death man, bolo celkom aj cítiť na chrbte, takže hneď ako sme prišli k prvému ľadu sme to všetko na seba nacvakali a pokračovali cca 120 m sólo ľadom do 3. stupňa obtiažnosti. Pri prvej ľadovej stienke sme sa začali istiť a nasledovali 4  dĺžky na 60 m v dobrom ľade tak do 4. Občas sme pár metrov prebehli súčasne aby sme ušetrili čas a energiu. Po pár istených dĺžkach sa nám otvoril pohľad na krásny skoro kolmý 30 metrový ľad, ktorý sa dá obísť sprava ľahším terénom. Toš som si to dal najkolmejšou časťou a užil som si skvelú stienku za 4+.

Martin dofrčal za mnou hore a čakalo nás ešte asi 250 nekonečných metrov až na vrchol súčasného postupovania až kým ten čo bol vpredu nepomíňal všetko to železo a potom sme sa vymenili.

Žľab dostal meno po našom bývalom prezidentovi, ktorý pre nás veľa urobil, odovzdal veľa vedomostí a ktorý nedávno oslávil 60. narodeniny, takže Kŕčov žľab 700 m, WII.4+

Martin sľúbil že spraví drevenú tabuľku so šípkou a nápisom „Krč Renna“, aby všetci vedeli…

Na sobotu sme si nie moc najlepšie vybrali, ľady oproti domu, len cez fjord, takže Riksheimdalen, dva 100 metrove, tak za WI/3 sme si dali všetci piati, ja sólo a chalani si užili ľahkého lezenia v nie moc dobrej kvalite.

Večer sa niesol v neistote, bo sme nevedeli čo, kde, kam v posledný deň, nakoniec chalani vybrali veľmi dobre a dostali sme sa dvoma kompami do krásneho ľadového údolia, kde sme preliezli asi 200 m bezmenný ľad, ktorý mal veľa rôznych prítokov z každej strany, hotový poklad, ako Martin povedal.

Ešte nás vzali na výlet, pozrieť si krásny vodopád – Sedem sestier

( http://www.alpinist.com/doc/web10w/newswire-seven-sisters-norway-frozen )

Takže spokojní, vylezení, unavení sme sa vrátili „domov“,  začali sa baliť a v pondelok ráno nás čakalo opäť presúvanie sa na rodnú hrudu.

Za plnenie našich lezeckých snov ďakujeme Martinovi, sebe, Tebe, im, a aj iným :-)

Horám zdar a nech sa to vonku ešte neserie, ešte chceme zimu..

Komentáre (2)

  1. Keď budem mať fotke od Minkosa, tak potom ich sem ešte pár nahádžem :-)

  2. Čo k tomu dodať, fantastické lezenie a príroda… čarovné Nórsko :)

You must be logged in to leave a reply.