02. septembra 2011 · 2 komentáre · Categories: Hory, Tatry · Tags:

Konečne piatok večer a my sedíme v Čačiho približovadle v zostave Lidka, Čači, Marek Slota a ja. Po nekonečnom množstve kombinácií kde budeme spať, ako sa tam dostaneme a kto všetko pôjdeme. Smer Tatranská Lomnica, kde máme zabeštelované ubytovanie v príjemnej turistickej ubytovni, kde na človeka dýcha história z čias keď ešte fungovali telovýchovné jednoty, pionierske tábory bývali plné pionierov a pionierčat a nosili sa pumpky, štucne  a flanelky.

Dlho sme sa však na rozheganých poschodových posteliach neohriali. Po chvíľke spánku vstávame o tretej. Na štvrtú už máme objednaný odvoz na Sliezsky dom, kde začíname výstup na náš prvý cieľ, a to hneď ten najvyšší. V pláne je Gerlach Martinovkou. S nami sa vezie ešte jedna partia s horským vodcom. Pri Sliezskom sme prehodili len pár slov, ale dozvedeli sme sa to podstatné. Tiež majú v pláne to isté, čo bola skvelá informácia. Vedeli by sme presne kadiaľ ísť, čo a ako obliezť, kde sa istiť. Keby…
Za večným dažďom sme ale (ne)zbadali hrebeň Gerlachu. Celý zahalený v plávajúcich mrakoch, aj vietor sa zosilnil a začínalo byť jasné že plány sa budú meniť. Stúpame vyššie, rozvidnieva sa, ale vietor silnie aj mrakov pribúda. Prejdeme teda na Poľský hrebeň a necháme sa vyfúkať na Východnej vysokej. Toto počasie sedí azda len Paľovi Barabášovi, ktorý si hneď natočil pár dramatických záberov. Lidka sa zas vytešuje z prvého tatranského kamzíka. Schádzame smer Prielom a Zbojníčka.
Vo Veľkej studenej je to úplne iný svet. Vietor ustal, aj slniečko sa ukázalo kým sme dorazili na chatu. Pôvodne sme tu mali byť s Čačim od pondelka, predlžujeme to aj na nedeľu a chatár sa sám spýtal, či si nechceme rovno nechať veci. Vítaná to pomoc a v rámci neplánovanej vynášky tu nechávame všetko železo a laná. Povegetíme a schádzame dole. Na ubytovni podebatujeme, poveselíme sa a ideme spať.
V nedeľu ráno sa zatiahlo a prehrmelo aj zopár búrok. Po raňajkách a balení vyrážame opäť na Zbojníčku. Namiesto železa sme mohli zobrať nejaké to pivo navyše. Predsa len, aj keď sme turistický ruch trošku podporili, slovenský horolezec aj tak pri jeho potrebách ešte nedorástol na trojeurové. Lúčime sa s Lidkou a Marekom a v hmle sa zahrýzame do prvých metrov. Vyššie v doline sa to však trhá, o čom cepri dole asi ani potuchy nemajú.
Na chate najprv komorne. Po pozvánke na kávu už však sedíme v družnej atmosfére s Peťou, Ivanom a Ericom – kolegovcami čo si to šinuli z Brnčálky cez Baranie a Priečne sedlá. V Baraňom stretli azda jediného tatranského melónového plantážnika – Čirpiho. Je to asi 50 ročný bohémsky živel a každý prípitok prednášal s heslom „aby nás Zubatá bozala v riť“. Azda nik iný by Tatrami dobrovoľne netrepal celú dyňu a neponúkal okoloidúcich.
Pondelok ráno polooblačno, sem tam sa slnko ukázalo. Okolo chaty stádo kamzíkov. Lúčime sa s partiou, smer Javorový štít. Chodník nám sem-tam skríži nejaký svišť. Naliezam do cesty „Pravým rebrom na západný vrchol“ za 4. Prvé kroky zľahka, aj pár cimbrlátiek založených. Po asi 20 metroch sa však dostávam do kúta, kde je všetko akosi opačne orientované. Zasekávam sa, pravá noha na lokri. Skúsim sprava previsom, nad ktorým som nahmatal parádnu ostrú špáru. Nadliezam, ale zamrazí ma pohľad na celý voľný blok ktorého sa držím. Po asi 10 vyklepaných minútach chabých pokusov zaštandím, doberám Čačiho. Jemu sa do toho tiež moc nechce. Prvá cesta a prvý ústup hneď na začiatku. A zostáva tam môj najobľúbenejší hex.
Presúvame sa úplne doprava do cesty „Platňami“ tiež za 4. Čači začína príjemným, aj keď miestami trávnatým kútom. Ja som mal pokračovať 3kovou platňou. Neviem, či som sa netrafil, ale kde nič-tu nič…ani chytiť, ani stúpiť, založiť sa mi podarilo až nad platničkou. Okrem toho však krásne platne a kútiky s veľkými rafancami striedané obrovskými trávnatými plošinami. Zostupovka však dosť morálová strmými stienkami vpravo od žľabu, občas ešte odtekala voda z predchádzajúcich dažďov.
V utorok sa prebúdzame do jasného rána. Opäť Javorák, vyberáme si cestu „Rebrom na východný vrchol“ (inak všimli ste si tú fantáziu v názvoch ciest?) za 5. Mala by byť vyborhákovaná a vyštandovaná, čo nás potešilo. Začiatok ľahká utekačka, ale hneď potom sa pridali aj dĺžky s vážnejšími a pekne exponovanými flekmi. Vyborhákovaná je tak…tatransky, občas skobka – cimbrlátka sa hodili. Po piatich dĺžkach štandujeme pred hrebeňom, po ktorom je to tak jedna-dve dĺžky na vrchol. Začalo sa zaťahovať, tak radšej zlaňujeme.
Na stredu sme si naplánovali lezenie na Širokej veži. Keď sa však prebúdzame do zatiahnutého rána, skleslo si dávame náhradný plán – Priečne sedlo, Térinka, pár pív a späť. Cestou do Priečneho sa to však postupne začalo trhať a pod Širokou sa ukázali azda tie najkrajšie výhľady aké som doteraz v Tatrách zažil. Bez váhania odbáčame z chodníka smerom na nástup do „Klasickej cesty“ za 5-. Vpravo zbadáme ešte jednu dvojku ktorá nastupuje pred nami.
Začiatok dnes vyšiel na Čačiho. Prvá dĺžka je takmer celá v sympatickom kútiku. Ja pokračujem traverzom doľava popod dva previsy. Nad nimi dlhou položenou plošinou do štandu. Čači potom vlieza do nádhernej platne vpravo ohraničenej najprv šikmým previsom, neskôr kútom. Cukríková vzdušná dĺžka, trošku podobná „Avenue“ v našej Jastrabici. Trhlina pokračuje ešte ďalšou dĺžkou už v ľahšom teréne. Napájame sa na záver cesty „Juhozápadnou hranou“, kde už snáď len ľahký dolez na vrchol. V skutočnosti však lezieme po šikmej vzdušnej plošine s dosť výživnými kútikmi na trenie. Na záver ešte ľahký prechod hrebienkom tak na 40 metrov. Dvojka ktorú sme videli na nástupe dolieza takmer zároveň s nami. Šli „Motykovu cestu“, tiež si pochvaľovali. Ešte 100 metrov choďáku a sme na  vrchole. Tak to bolo asi najkrajšie lezenie aké sme kedy zažili. Nasleduje celkom príjemná, aj keď miestami trošku exponovaná zostupovka najprv hrebeňom, neskôr žľabom do Priečneho sedla.
Na chate oproti predchádzajúcim večerom veselšie. Prišla jedna belgická, asi 10 členná skupina. Vyrážali z chaty Plesnivec, na pláne takmer celé Vysoké Tatry až do Zakopaneho. Tak sme pospíkovali čo nové u nich, u nás, potúžení pár pivkami a na výmenu, oni našou Jabĺčkovicou a my niečím ich. Pripomínalo mi to lepšiu Whisky a malo to peknú keramickú fľašku ktorú dostal Čači do daru.
Vo štvrtok mal byť presun na Brnčálku, ale keďže sme boli dosť presýtení adrenalínom a aj posledné maličké stúpania pred Hrebienkom nám neprimerane zvýšili tep, zhodli sme sa na tom, že v najlepšom treba skončiť.

Horám zdar, Tatrám zvlášť 🙂

2 komentáre

  1. Ivo hoď prosím ťa k (lezeckým) fotkám aj nejaké popisy, nech vieme čo je čo.

  2. Vždy séria z danej cesty začínala fotkou z tatry.nfo.sk a komentárom o ktorú cestu ide. Ale doplnil som 😉

You must be logged in to leave a reply.