Ešte prednedávnom skrsol v Čačiho makovici nápad vybehnúť na víkend na Ďumbier, kam som sa určite túto zimu chcel ísť pozrieť. Slovo dalo slovo a termín sa blížil. Akurát u hlavného plánovača sa neskôr prejavila indispozícia aj zostava sa mierne zmenila. Nakoniec sa ustálila na Miňkosovi, Števovi Mišákovi, Strukovi a mojej maličkosti. Akurát Struko začal byť neistý, čo sa prejavilo odhlasovaním a prihlasovaním ubytovania na chate. Čači si nakoniec takisto naplánoval aspoň trošku ceprenia na chatu s dvomi kolegovcami.

Prišiel hektický deň D, balenie, utekanie z roboty, cesta do Handlovej. Večer som vyzbieral osadenstvo a už upaľujeme smer Srdiečko. Čači vyrazil o niečo skôr pred nami. Cesta prebehla rýchlo v družnej atmosfére, jedna zastávka na čerpačke a už parkujeme pri Trangoške. Vybaľovanie, prebaľovanie a s ťažkými batohmi šliapeme na chatu. Z parkoviska za nami ešte vyrážali dvaja skialpinisti. Vyjasnilo sa, ukázal sa mesiačik takmer v splne a ani v lese čelovka svietiť nemusela. Cestou sme sa trošku potrhali a popri čakaní pri rázcestí na Jaskyňu mŕtvych netopierov sa jeden z nich prihovorí. Bol to Adam, Klingáčov spolulezec. Ráno sa majú stretnúť. Pokračujeme nad lesom, kde kopec naberá na strmosti a tomu zodpovedá spomalenie tempa, oťaženie batoha a viac vypotených hektolitrov.

Na Štefáničke (Mrške) nás už víta Čači s chalanmi a vo veselej nálade a pár pohárikoch z erárnej fľašky preberáme všetko možné aj nemožné. Druhý skialpinista aj keď sa pristavil, bol nejaký mĺkvy a nakoniec vysvitlo že je od našich južných susedov. Tak sa chvíľkami prepínalo medzi spíkovaním a našou materčinou. Ranná angličtina teda padla na úrodnú pôdu. Neskôr sa k nám pridali Roman s Jarkou z Brna. Popíjali už dlhšie a Romanova Slovenčina bola v celku funny. Hodinku po polnoci sme to zabalili a šli čo-to podriemať.

Ráno balenie, raňajky a popri nich sa dohadujeme čo podnikneme. Dohodli sme sa že my so Števom pôjdeme Baníkov pilier a Struko s Miňkosom Štepanského. Lúčime sa s Čačim a vyrážame smer Ďumbier. Klingáč nám nakoniec odporučil aby sme Baníkov nešli, bolo dosť snehu nalepeného na skalách. Poslúchli sme starého harcovníka a ideme obe dvojky do Štepanského. Kúsok pred vrcholom opúšťame chodník, nahadzujeme vercajch a zostupujeme žľabom. Chalani bez lana, my radšej zavesíme špagát a zlaňujeme. Na konci prvej dĺžky končil žľab Modrého ľadu. Zrazu ako keby sme sa ocitli v inom svete. Majestátne vežičky a skalné steny poprerývané žľabmi a skalnými rebrami, všetko pocukrované a jemne zakryté závojom hmly. Tá však značne sťažovala orientáciu, čo sa nakoniec podpísalo blúdením a navyše nabehanými metrami. Okrem Miňkosa sme tu všetci prvý krát. Až Klingáč, ktorého parťák už bol nalezený nás aspoň slovne naviedol na správny nástup. Ešte porovnanie s nákresom a pred dvanástou hajde do toho.

Števa úvodný kútik dosť vytrápil, fleky na čakany ako tak, na nohy tam toho moc nebolo. Borháčik tam veru bol na nezaplatenie. Za kútikom však trávičky a keď skalky, tak pokryté chrumkavou ľadovo-firnovou glazúrou…radosť to vybehnúť. Do druhej dĺžky idem ja. Trávnatá rampa vľavo začínajúca mojím „obľúbeným“ traverzom. Po chvíľke neistoty to šlo rezko. Borháčiky potešili, sem-tam nejaký čočík. Rampa sa však zúžila, pod ňou hladká skalka, nad ňou sprava brucho, ktoré nepríjemne vytláčalo. Chvíľku stresovania, naliezania, zliezania, ale nakoniec pustilo. Štandujem až na ľavom kraji trošku mimo línie cesty. Števo dolieza, púšťa sa do ďalšej dĺžky. V traverze je však evidentne neistý. A Struko sa akurát dostáva do zúženého fleku. Chvíľu skúša, potom spŕška nadávok a tradičná upokojujúca ciga. A to má borhák pod zadkom. Števo sa nakoniec po troške trápenia cez traverz dostáva do kútika. Založí friend, avšak vyzerá ešte neistejšie. Struko takisto, tak povzbudzujem najprv jedného, potom druhého už len kvôli tomu že som sa začal triasť od zimy jak osika. Pišta to po hodnej chvíľke dal, Struko však začal vymýšľať aby som mu spustil lano. Števo nám odliezol z dohľadu, poslal však Strukovi pozdrav vo forme snehovej lavínky. Na počudovanie spŕška nadávok nenaberala na intenzite, „snehuliak“ Struko akosi nemal slov. Keď Števo zaštandil, hodil som Snehuliakovi zvyšok lana a on to dorúčkoval ku mne do štandu.

Ja som odliezol, potrápil sa v traverze a kútiku. Nad ním však znova cukríkové glazúrky a trávičky. Cesta podľa sprievodcu 3-dĺžková, z vrcholu cesty vraj 230m na hrebeň. Naivne sme si mysleli že pohodovým choďákom. Bol tam však žľab zakončený malou stienkou, ktorú šiel Števo sólo, ostatní sme sa odistili. Potom kúsok pohodovo, avšak ocitol som sa pod skalnou vežou na úzkom rebre. Schladilo sa, začalo sa stmievať a pofukovať vietor. Našťastie za rebrom bol schovaný vysnežený žľab. Pobalili sme laná, zapli čelovky a vyrazili doňho. Našťastie už žiadne prekvapenie a o chvíľu sme sa ocitli na hlavnom hrebeni. Odtiaľ, už za tmy sme zcupitali na chatu.

Chata plná, na izbu nám dali 3+1 dievčence (+1 bol hafan, vlastne hafanica). Vercajch sme nahádzali na kopu pod umývadlom za čo sme boli označení prívlastkom „kovospracujúci priemysel“. Večera padla mimoriadne vhod a tradičná chatová diskusia a zábava ako predchádzajúci večer. Asi polhodinku čo sme zaľahli sme počuli hurhaj a buchot z vedľajšej izby, čo sme patrične, ale nie vyčítavo okomentovali. Zrazu sa však otvorili dvere a rozsvietilo sa. Partia značne pod vplyvom nás prišla pozrieť. Hľadali nejakú dievčinu, ale tú u nás nenašli. Mali však Becherovku (čím najmä Struka uplatili), tak sme boli prívetiví. Po istom čase sa však rozdivočeli a keďže El Miňo je už pánko v rokoch, znenazdajky zoskočil z poschodovej postele a „diplomaticky“ jedného po druhom vyprevadil von, na čom sme sa všetci pobavili ešte minimálne polhodinku. A máme tu novú klubovú prezývku: Miňo vyhadzovač.

Ráno bol na pláne Modrý ľad, ale už večer padali pochybné pripomienky a nakoniec ranná nálada plán úplne zavrhla. Padol aj nápad ísť aspoň na detoxikačnú prechádzku na Ďumbier, pri likvidácií „kopy“ sme to ale tiež zrušili. Cestou na parkovisko sme stretali zástupy turistov, skialpinistov a lezcov. Škoda lyží, čo zostali doma…vlastne v zime som túto cestu absolvoval prvýkrát napešo.

Čo dodať na záver? Tatry nás preverili, vytrápili, ale je to krásna a cenná skúsenosť. Morál, rýchlosť postupu…vždy je čo vylepšovať a aj keď išlo o ľahkú záležitosť, celkom slušne sme sa zamotali. A pritom tak ako veľakrát, aj teraz sa potvrdilo že všetko je v hlave. Každopádne vďaka že som s Vami mohol stráviť tento výnimočný víkend.

Foto: Miňkos

3 komentáre

  1. Super článok Ivo.Muselo byť super,dúfam že sa do toho ešte tento rok dostanem 🙂 Struko sa ešte rozlezie,toho by som sa nebal…či?

  2. Dik. Samozrejme, že sa rozlezie. Evidentne deň blbec u oboch…

  3. Struko taký veľký chlap a tak veľmi sa bojí 🙂

You must be logged in to leave a reply.